Bol to voňavý príbeh. O človeku s menom Jean-Baptiste Grenouille, ktorý sa narodil niekedy v osemnástom storočí na rybom trhu v bruchu Paríža. Na tom najsmradľavejšom mieste prišiel na svet len preto, aby sa po celý svoj krátky život trápil aj hral s vôňami. Sám zbavený akejkoľvek vône i zápachu trpel posadnutosťou, pre ktorú bolo zachytenie pominuteľnej vône dôležitejšie ako život. V románe Patrika Süskinda Parfum sa miešajú vône a pachy viacerých žánrov: toniku tvorí historizujúci román s prvkami legendy, subdominantou je psychologická dráma výnimočného jednotlivca a ako dominanta napokon vystupuje rozprávanie s prvkami trileru a dobre cieleného napätia. Samozrejme, sú tu aj ďalšie lákadlá a ingrediencie, ktoré sú natoľko ľudsky voňavé aj literárne zvodné, že sa z Parfumu už pred časom stal knižný hit. Možno práve tento komerčný rozmer bol rozhodujúci pre sfilmovanie takmer nesfilmovateľného príbehu, ktorého najväčším tajomstvom je kombinácia vôní a vášní. V réžii vychyteného Toma Tykwera vznikol koprodukčný projekt s jednoznačnou ambíciou stať sa kinohitom. Jeho tvorcovia však akoby potrebovali dať pôvodnému námetu divácky lákavý dôvetok, a tak vznikol film Parfum: Príbeh vraha. Už názov prezrádza, že dôležité tu nie sú prchavé vône života, ale vtieravý pach smrti. Aj preto je filmový Parfum postavený najmä na vonkajškovej tajomnosti a na dekoratívnej či ornamentálnej obraznosti dopĺňanej literárnym rozprávačom. Povrchnú atraktivitu tejto kombinácie nezmení ani etuda Dustina Hoffmana ako majstra vôní, ba ani korpulentne štylizované miesenie stoviek nahých ľudských tiel na námestí pod vplyvom božskej vône z rúk diabla. Filmový Parfum sa stal typickou ukážkou európskeho trendu, keď sa primárne komerčný produkt hanbí nebyť zároveň aj umením. Výsledkom je síce v detailoch vybrúsený, no v duši prázdny flakón bez vône i bez zápachu, bez vášne aj bez života. Autor je filmový kritik.