Prvým hlásateľom povinnej školskej dochádzky bol Jan Amos Komenský. Jeho myšlienka sa na území rakúskej monarchie začala realizovať až v druhej polovici 18. storočia, za vlády rímsko-nemeckej cisárovnej a rakúskej arcivojvodkyne, uhorskej a českej kráľovnej Márie Terézie. Školská reforma prišla na rad ako jedna z posledných reforiem, pomocou ktorých osvietená panovníčka menila feudálnu monarchiu na moderný centralizovaný štát.
Mária Terézia bola prvá z radu habsburských panovníkov, ktorá si uvedomovala potrebu rozsiahlych, hlbokých a zásadných reforiem, aby sa monarchia priblížila ku krajinám západnej Európy, aby bola konkurencieschopná a obranyschopnejšia. Monarchia totiž dovtedy zaostávala za okolitými krajinami takmer vo všetkých oblastiach. Uviedla to historička Ingrid Kušniráková z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV).
Monarchia zaostávala vo všetkom
Podľa jej slov sa reformy Márie Terézie dotýkali každého obyvateľa. Išlo o reformy v oblasti sociálnej starostlivosti, zdravotníctva, školstva alebo nariadenia, ktoré sa týkali protipožiarnej ochrany, budovania ciest, regulácie riek. "Boli to opatrenia, ktoré mohli priamo zvýšiť kvalitu života alebo životný štandard každého obyvateľa v monarchii," dodala Kušniráková.
Monarchia podľa historičky zaostávala za inými krajinami po každej stránke. Dokonca ani nemala oficiálny názov, bol to totiž konglomerát rôznych krajín a každá časť bola spravovaná podľa vlastného práva a správnej tradície. Jediné, čo spájalo monarchiu, bola osoba panovníka, viedenský dvor, armáda a snaha o jednotné katolícke vierovyznanie. "Mária Terézia sa snažila prekonať túto rozdrobenosť, vytvoriť silnú centrálnu vládu a vybudovať moderný byrokratický aparát, ktorý by túto krajinu spravoval," vysvetlila.
Podľa Kušnirákovej, monarchia zaostávala aj vo vojenskej oblasti. Z toho pramenila aj séria porážok, ktorá sa začala už v 30. rokoch 18. storočia v bojoch s Osmanskou ríšou. Vo vojne o Habsburské dedičstvo krajina prišla o Sliezsko, čo bola pre monarchiu strata. Táto časť bola totiž najviac priemyselne rozvinutá. "Vtedy si Mária Terézia a jej poradcovia uvedomili, že bez zásadných reforiem a bez zásadných zmien krajina nebude konkurencieschopná ani obranyschopná," dodala.
Výchova v duchu záujmov panovníka
V roku 1774 uzrel svetlo sveta Všeobecný školský poriadok, ktorého hlavným autorom bol Ignác Felbiger a platil pre západnú časť monarchie. Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy verejných škôl: triviálne, hlavné a normálne. O ich zriaďovanie sa starali obce a školskí patróni z radov šľachty. Deti z chudobných rodín boli oslobodené od platenia školného. Jednotriedne triviálne školy boli pri sídlach farských kostolov. Deti v nich jeden učiteľ učil čítať, písať, počítať a náboženstvo. V mestách pribúdala výučba znalostí potrebných pre remeslo.
Reformu školstva vo východnej časti monarchie - v Uhorsku - panovníčka nariadila osobitnou študijnou osnovou Ratio educationis podobnou Všeobecnému školskému poriadku. Nový patent v duchu osvietenstva požadoval vybudovanie hustej siete verejných škôl. Štát tak deklaroval záujem, aby všetci jeho obyvatelia dostali aspoň základné vzdelanie. Táto skutočnosť mu zároveň dávala šancu ideovo pôsobiť na poddaných. Tí mali byť vychovávaní v duchu záujmov panovníckeho domu.
Najdôležitejším krokom celej reformy bolo zavedenie povinnej šesťročnej školskej dochádzky pre deti od šesť do 12 rokov. Možnosť chodiť do školy dostali po prvý raz aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali takmer žiadnu možnosť oficiálneho vzdelávania. Tresty za nedodržiavanie dochádzky zaviedol až syn Márie Terézie Jozef II.
Povinná školská dochádzka sa realizovala veľmi pomaly. Uhorský parlament prijal príslušný zákon až v roku 1868. Sociálny a národnostný útlak spôsobil, že na slovenských dedinách sa až do roku 1918 praktizovala veľmi často namiesto šesťročnej iba troj - až štvorročná školská dochádzka v zimných mesiacoch, lebo počas ostatných mesiacov deti pomáhali na gazdovstve.