Leto v korporácii dokáže byť viac ako horúce. Ak sedíte v open space a máte to šťastie, že väčšina spoluväzňov sú permanentne podráždení jedinci s protichodnými názormi na klimatizáciu. Plus, ak to vaše centrum propagandy (personálne oddelenie) myslí s dress codom smrteľne vážne. Teda košele a dlhé nohavice nemožno zameniť. Čo dusno len zvyšuje.
Žiadne zľutovanie
Prvý letný deň poznáte jednoducho. Open space sa rozdelí na dva protichodné tábory. Na jednej strane stoja bojovníci za právo otvoriť okno. Im čelí hrdá armáda odporcov prievanu v kancelárii a zároveň priaznivcov moderného výdobytku menom klimatizácia. Ide o súboj, v ktorom zľutovanie či ľudská dôstojnosť nemajú priestor. No kľučky okien a či ovládače klímy nie sú jediné zbrane, ktoré sa využívajú.
Začiatkom leta boje nie sú ešte také horúce. Ak sa v open space postavíte s otázkou, môžem otvoriť okno, oponenti mlčia. No ak na moment opustíte svoj stôl, po návrate nájdete okno zatvorené. Na opačnej strane barikády to je podobné. Otázka, či možno zosilniť klimatizáciu padne do neúrodného ticha. Oponenti (spravidla sediaci v priamom dosahu klimatizácie) však o chvíľu vytiahnu papier a lepiacu pásku. A zariadenie prelepia. Ak ide o stropnú verziu, tak s ostentatívnym postavením sa na stôl. Výsledok? Okno je zatvorené, klimatizácia pustená, ale viac-menej nefunkčná. Teda patová situácia, keď nevyhral nikto.
Deka a pot
Druhým kolom boja je sebaponižovanie. Ak napríklad víťazia klímari, tak najmä kolegyne vyčítavo sedia zabalené v deke a zazerajú na svojich protivníkov. Ak majú na vrch oknári, tak ich oponenti sa začínajú hlasne sťažovať na peľ, prievan a prechladnutie. Treťou fázou sú otvorené hádky a vťahovanie manažmentu do sporu. Čo je v podstate zbytočné, pretože tí sedia vo vlastných kanceláriách a je im úplne jedno, aká klíma vládne na ich oddelení. Alebo aký prievan v kolegiálnych vzťahoch nastáva. Jediným tenkým spojivom medzi oboma znepriatelenými tábormi sú personalistky. Tie totiž strážia dodržiavanie dress codu a lezú tak na nervy všetkým upoteným osadníkom open spacu. Bez ohľadu na to, na akej strane barikády stoja.
V osobnej železničnej doprave to nemajú zle vymyslené. Okno, čo sa v zime zaseklo otvorené, stihnú do leta opraviť. Tak, že sa už počas horúčav nedá otvoriť. Až do momentu, kým napadne prvý sneh. Lenže korporácia nie je vlak. Ten sa zvykne hýbať dopredu a energiu využívať zmysluplne. Teda nevysedáva v deke, nezazerá na človeka otvárajúceho okno a neprelepuje zapnutú klimatizáciu papierom.
