Celú nadnárodnú spoločnosť zo stoličky zdvihne máločo. Možno požiarne cvičenie, prípadne zmrzlinárske. Stopercentný úspech dosiahne len návšteva manažmentu z materskej krajiny. Teda z centrály všetkých centrál. V odbornej literatúre sa to nazýva korporátny džihád.
Pochvala a kritika
Miestne pobočky korporácie majú základné pravidlo prežitia. Držať materskú centrálu v nevedomosti, zmätenosti a predovšetkým vzdialenú od lokálnej reality. Vďaka tomu všetko, čo reportujú, môžu predať ako absolútny úspech.
Prieskum spokojnosti medzi zamestnancami? Nepríjemné výsledky sa v reporte ocitnú na mieste, kde by ich hľadal len blázon bez osobného života. A v sumári vyzdvihneme všetko, čo je len trocha pozitívne. Spokojnosť s pracovným prostredím klesla o dvadsať percent, no zamestnanci sú neutrálni v kolónke aktívny tímový život. Zrejme preto, že firma zrušila športové dni. Čo do reportu? „Sústredili sme sa na oblasť športového vyžitia. Výsledky ukázali, že sme energiu nevynaložili zbytočne a udržali vysokú spokojnosť.“
Lenže ani v centrále nie sú len pologramotní idioti na fitloptách. Preto treba dať do sumára i kritiku (výzvu). Najnepodstatnejšiu blbosť. Napríklad, online prieskum spokojnosti vyplnilo len sedem percent zamestnancov na smartfóne. Zvyšok na notebookoch.
Nástenková revolúcia
Kým je centrála všetkých centrál niekedy za Atlantikom, systém funguje. Problém je, ak sa pre dobrý pocit manažment rozhodne navštíviť jednotlivé trhy. Vtedy začína džihád. Sfanatizované personalistky nerobia nič iné, len behajú po open spaceoch.
Zamestnancov nútia oprašovať firemné ocenenia a nástenky prežívajú nefalšovanú ideologickú revolúciu. Hodnoty a vízia spoločnosti zrazu visia všade, kam len oko dovidí. Vedúci oddelení vyberú najspoľahlivejšieho blba, ktorý je ochotný v mene vyššieho dobra obetovať to najdôležitejšie, čo človek má. Vlastnú dôstojnosť. Spravidla dostane týždeň voľno, aby si vymyslel čo najvtieravejšiu otázku, až sa návšteva rozhodne stretnúť so zamestnancami.
Džihádu neuniknú ani prevádzky. Vyrátavajú sa pravdepodobné trasy, ktorými by najvyšší vodcovia korporácie mohli ísť. Pobočky po ceste prechádzajú potemkinovskou érou. Najhlúpejším zamestnancom sa dá voľno a obzvlášť agilní riaditelia by najradšej prevádzku zavreli na niekoľko dní. Aby zákazníci nepremiešali letáčiky alebo nevykúpili tovar.
Jediné šťastie je, že cestovateľské záchvaty vodcovia mávajú málokedy. Vďaka tomu sa personalistky dožívajú aj päťdesiatky. A zamestnanci si uvedomia, že môže byť i horšie.