Nazrite s nami do druhého domova podnikateľskej špičky Slovenska. Do svojej kancelárie nás tentoraz pustil Oszkár Világi, generálny riaditeľ a predseda Predstavenstva Slovnaftu.
Keby ste do kancelárie šéfa naftárskeho gigantu zavítali pred niekoľkými rokmi, možno by ste boli zaskočení jej vybavením. „Zdedil som ju komplet a nič výrazné som v nej nemenil. Až raz prišla manželka s deťmi a hovoria: prosím ťa, toto je aká kancelária? Veď ty tu máš snáď ešte nábytok z čias socializmu,“ usmieva sa dnes Oszkár Világy. Pred dvoma rokmi teda prešla rekonštrukciou a dnes v nej dominujú svetlé tapety a tmavé drevo.
Pozostáva takpovediac z troch zón: „konferenčnej“ – zoskupenej okolo nízkeho stola s bielou sedačkou a kreslami, rokovacej – vyššieho stolíka so štyrmi stoličkami, a osobnej, teda samotného pracovného stola. Paradoxne, ako tvrdí šéf Slovnaftu, v tej poslednej trávi najmenej času. „Celý deň mám rôzne stretnutia a najmä keď potrebujem vecne niečo riešiť, je to väčšinou v tej rokovacej časti.“
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Na pracovnom stole tak majú miesto niektoré osobnejšie veci, ale napríklad aj dokumenty, na ktorých trónia texty s anglickými cvičeniami. „To aby som nezabúdal, že angličtinu musím neustále zdokonaľovať,“ smeje sa. Dôležitou súčasťou osobnej zóny je aj disk s reproduktormi. A úctyhodnou zbierkou. „Mám tam nahraných zo dvanásťtisíc skladieb, od punku cez hard rock až po klasiku. Nie som síce hudobný odborník, ale hudbu mám veľmi rád a dáva mi komfort pri práci.“
Chvíľku oddychu poskytne niekedy aj malý balkón. Najmä v lete, keď podľa Oszkára Világiho dobre padne pohľad na slnkom zaliatu krajinu.
Malá galéria
„Mám rád umenie, a preto aj v kancelárii mám takú malú zbierku. Sú tu obrazy, ktoré som buď kúpil, alebo dostal – napríklad Vincenta Hložníka, Karola Kállaya či maďarských autorov. Na stene oproti pracovnému stolu visia tri fotografie z cyklu jedného maďarského fotografa, ktorý zachytáva atmosféru Sedmohradska. Na parapetoch zasa stojí niekoľko sôch, čo sa mi podarilo nazbierať. Nerád vyhadzujem veci, určitá časť histórie musí byť so mnou. Niektoré perá napríklad používam zo dvadsať rokov a vždy ma zamrzí, ak nejakú takú vec s príbehom stratím. Takže aj skrinky sú plné spomienok.“