Hamburger. Ilustračná snímka: archív
Hoci je hamburger považovaný za národné jedlo Ameriky, jeho pôvodné korene siahajú do Európy. V USA ho „len“ trochu vylepšili, aby bol rýchlo po ruke a mohol sa zjesť, kým sirény zahúkajú „znovu do práce“.
Hamburger je dnes jednou z ikon amerického životného štýlu. Cesta za jeho pôvodom však vedie do Európy. Nijako prekvapivo priamo na sever Nemecka, konkrétne do Hamburgu. Odtiaľ až ku stredovekým kupcom , ktorí sa od Tatárov kočujúcich v tom čase rovinami okolo Baltského mora naučili škriabať surové mäso a vyrábať z neho predchodcu dnešného tataráku.
Kedy presne prvý kuchár naškriabané hovädzie mäso opiekol, namiesto toho, aby ho zjedol surové, nevieme - isté je len to, že sa to stalo, a že si Nemci svoje karbonátky z hovädzieho obľúbili. A tak sa recept na masové placky dostal spoločne s tisíckami nemeckých imigrantov v 19. storočí do Ameriky.
Usadili sa predovšetkým v Chicagu a v New Yorku a mnohí z nich tu čoskoro otvorili nové reštaurácie a bistrá. Obľúbené jedlo ich babičiek samozrejme nemohlo na jedálnom lístku chýbať.
Jeho popularita rástla. V roku 1802 definoval Oxfordský slovník hamburger jednoducho ako slané hovädzie, v roku 1836, keď si slávna newyorská reštaurácia Delmonico nechala vytlačiť vôbec prvé menu, na ňom uvádza hamburger steak ako jednu z najdrahších položiek.
Tým sa ale vývoj hamburgeru zďaleka neskončil. Kto si vtedy objednal napríklad v New Yorku hamburger steak, dostal na tanier placku grilovaného mletého alebo sekaného hovädzieho koreneného cesnakom, cibuľou, soľou a korením. Teda normálny karbonátok.
Ako jesť za chôdze?
Vložiť ho medzi pečivo bol už čisto americký nápad. Vzišiel z ekonomickej nevyhnutnosti. V polovici 19. storočia bol americký priemysel na vzostupe, v továrňach sa na strojoch poháňaných obrovskými parnými turbínami pracovalo na smeny, vo dne v noci. Pred továrenskými halami sa čoskoro objavili pojazdné bufety, pre ktoré boli hladní robotníci zlatou baňou.
Hamburger steak patril k ich najobľúbenejším jedlám. Malo to len jednu chybu. Robotníci sa museli najesť počas krátkej pauzy a v stoji. A to bolo ťažké. Nápad dať ho medzi dva kúsky chleba problém vyriešil. Hamburger sendvič bol na svete.
Meno jedného z najväčších amerických kulinárskych géniov zostane už navždy stratené v histórii, aj keď pár záujemcov o tento titul by bolo. K vynálezu hamburgeru sa hlási napríklad Charles Nagreen z Wisconsinu, ktorého vraj v roku 1885 nadchla myšlienka, že keď dá opečený kus mäsa medzi dva plátky chleba, môže ich jesť aj za chôdze.
Čoskoro sa objavili prvé fastfoody, ktoré si na hamburgeri postavili živnosť. Prvý, kto rozoznal ich potenciál, nebol žiadny McDonald, ale zrejme Frank Mendes, ktorý začal ponúkať hamburgery vo svojom stánku v Akrone v Ohiu. O pár rokov neskôr otvoril slávny stánok White Castle vo Wichite v Kansase, kde dal hamburgeru definitívnu podobu kuchár Walter Anderson, keď ho uložil do okrúhlej žemle a ozdobil nakrájanou cibuľou.
Z Ameriky späť do Európy
Do druhej svetovej vojny sa hamburger stal pevnou súčasťou miestnej kultúry. Spolu s americkými vojakmi, ktorí ho milovali ako spomienku na domov, rovnako ako na ňom oceňovali jednoduchú prípravu i rýchlu konzumáciu, sa potom dostal späť do Európy a začal víťazné ťaženie svetom.
A tak začal najslávnejší čas tejto americkej kultúrnej ikony, ktorej história v tom čase už zahŕňala aj slávnu značku McDonald´s. Jej korene siahajú až do štyridsiatych rokov, kedy bratia McDonaldovci vo svojom stánku v San Bernardine v Kalifornii prešli z barbecue na hamburgery a hranolky. Čoskoro zistili, že to bol geniálny ťah. Za dva roky sa im podarilo predať viac ako milión hamburgerov.
Naozaj svetový biznis z úspešného fastfoodu ale urobil až nápad zopakovať tento úspech v ďalších reštauráciách najskôr v USA a potom aj inde na svete, a to na princípe franchisingu.
Dnes predáva reťazec reštaurácií McDonald 's skoro sto hamburgerov za sekundu . Nápad, ako predávať desiatu hladným robotníkom, stále zarába obrovské peniaze, aj keď sa svet za niekoľko desiatok rokov existencie hamburgeru úplne zmenil.
ihned.cz, Radka Hrdinová