Nejedného zahraničného návštevníka Slovenska udivuje, že hoci je tu krajina krásna, podnebie príjemné a Slováci si nežijú najhoršie, predsa sa u nich často prejavujú sklony k pesimizmu a depresívnym náladám.
Pomáhať si pri charakterizovaní čŕt toho-ktorého spoločenstva, etnika či národa zovšeobecňujúcimi postrehmi a uchyľovať sa k tvrdeniam typu, že napríklad Taliani sú veselší ako Slováci, je nielen opovážlivé, ale aj značne zavádzajúce. Na druhej strane sa však každý z nás môže presvedčiť o tom, že obyvatelia Slovenska si zriedkakedy pochvaľujú, že majú dobrú náladu či pocit úspešnosti. Ako keby nemať sa dobre, nebyť spokojný bolo súčasťou akejsi miestnej konvencie, tradície, folklóru. Ako keby dobré zdravie a blahobytný život boli čímsi kacírskym, čímsi, čo sa musí za každých okolností skrývať, potláčať, tabuizovať. Podľa Tiziany D´Amico, talianskej slovakistky študujúcej na Slovensku, Slováci sú skôr neveselí než depresívni a radi uveria tomu, že sú osudom trestanými chudákmi, ktorí sa však v konečnom dôsledku, a to si priznávajú aj sami, nemajú až tak zle.
Cítia sa teda príslušníci podtatranského národa väčšinou naozaj pod psa, trpia depresiami väčšmi než iné národy, alebo ponosami vyjadrujú len pocit komfortu? Či už platí jedno alebo druhé, zrejme nestačí konštatovať, že za všetko môže príslovečný slovenský nedostatok sebavedomia. Aj narušená sebadôvera má svoje príčiny.
Nie je to také zlé
Depresie majú svoje formy a podoby. Odborníci rozlišujú veľké depresie, malé depresie a depresívne syndrómy. Pri určovaní stupňa depresie sa berú do úvahy depresívne a nedepresívne participanty ako napríklad: smutná nálada, poruchy spánku, spomalenie psychomotoriky, dekoncentrácia pozornosti, suicidalita, sebanenávisť, nechutenstvo, nerozhodnosť. Podľa prieskumov, ktorých výsledky boli zverejnené v publikácii EPID (Epidemiológia depresie na Slovensku), výskyt depresie u Slovákov nie je o nič alarmujúcejší ako v prípade iných krajín. Podľa údajov výskumného projektu EPID, ktorý sa realizoval v roku 2002, teda v čase, keď slovenská spoločnosť prežívala závažné transformačné zmeny a ich sprievodné javy - napríklad vysoká nezamestnanosť, zvýšenie kriminality, veľké rozdiely v životnej úrovni - výskyt depresie na Slovensku predstavuje 40,9 percenta, z čoho veľká depresia tvorí 12,8 percenta, malá depresia 5,1 percenta a depresívne symptómy 23 percent.
Projekt EPID sa zameral aj na regionálne rozdiely vo výskyte depresií. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že u príslušníkov maďarskej národnosti sa zistil značne vyšší výskyt depresie, najmä pokiaľ ide o malú depresiu a depresívne syndrómy ako u participantov slovenskej národnosti. Maďarsko sa ešte nedávno, pokiaľ šlo o vysoký výskyt samovrážd, umiestňovalo na najvyšších priečkach medzinárodných prieskumov. A hoci z toho nemožno jednoznačne vyvodzovať, že maďarská národná "povaha" sa vyznačuje samovražednými sklonmi, predsa len vidno, že v porovnaní s južným susedom, alebo aspoň s príslušníkmi maďarskej národnosti na našom území, Slováci psychicky nie sú na tom až tak zle.
Výskumníci projektu EPID predložili aj ďalšie pozoruhodné fakty. Ukázalo sa napríklad, že pri vzniku depresívnych ochorení regionálna nezamestnanosť nehrá príliš významnú úlohu. Oveľa väčší vplyv ako sociálno-ekonomické ťažkosti majú problémy súkromné, teda rodinné a zdravotné. Výskum ďalej dokázal, že medzi najúčinnejšie stratégie, vďaka ktorým ľudia trpiaci depresiami svoju chorobu zvládajú, patrí hľadanie pomoci v kruhu rodiny a priateľov, ďalej koníčky a náboženstvo...
Pocit malosti
Nízky stupeň sebaistoty na Slovensku pomerne frekventovane nadväzuje na trpké historické skúsenosti. Pocit malosti, ohrozenia, bezmocnosti sa traduje z pokolenia na pokolenie. Mladšie generácie už pomaly ani netušia, z čoho to všetko môže prameniť.
Je nespornou pravdou, že Slováci celé stáročia nemali vlastný štát, čo ich sebavedomie rozhodne neposilňovalo. Neskoršie, značne romantizujúce hľadanie opory v mýtoch o Veľkej Morave či v cyrilometodskej tradícii sa však ukázalo ako vec značne rozporuplná, veď spomínaný štátny útvar bol ríšou skôr slovanskou než slovenskou. Okrem toho, pocity národnej spolupatričnosti a vôbec pojem národa rozhodne neboli atribúty stredovekej kultúry: svetlo sveta uzreli neskôr, jednak v novoveku a jednak v atmosfére politických bojov 19. storočia. Zrejme frustrácia z neúspechu týchto zápasov o vlastnú, nezávislú tvár, a súčasne nevyhnutnosť uzatvárať traumatizujúce politické kompromisy, vytvorili živnú pôdu pre ideologicky značne podfarbované, fatalistické vnímanie vlastných dejín.
Fenomén strachu
Historik Ivan Kamenec vo svojej knihe Hľadanie a blúdenie v dejinách píše: "Stereotyp sústavného ohrozenia národa v dejinách prináša so sebou pocit strachu - celospoločenského i individuálneho. Pri bližšom skúmaní slovenských dejín (a nevzťahuje sa to len na ne!) s prekvapením i znepokojením zisťujeme, že fenomén - stereotyp strachu v nich zohrával až nečakane veľkú úlohu - najmä pokiaľ ide o obdobie 20. storočia."
Samozrejme, bolo by neprípustné, ak je reč o možných príčinách depresívnej atmosféry nejakého spoločenstva, všetko zvaľovať len na dejinné udalosti. Upozorňuje na to aj Kamenec: "V nijakom prípade nechcem tvrdiť, že fenomén strachu bol v našich dejinách určujúcou silou, no treba povedať, že tento faktor v nich bol a v určitých situáciách ich nesporne citeľne ovplyvňoval - či už v oficiálnej politike, alebo v ,malej' občianskej rovine. Pri tomto netradičnom a rozhodne nie povznášajúcom tvrdení sa historik môže opierať iba o poznané dejinné fakty a z nich vyplývajúce procesy. Hypoteticky vstupuje na veľmi neistú pôdu, kde mu citeľne chýbajú poznatky z psychológie a sociológie, ktoré by mu mohli potvrdiť alebo vyvrátiť jeho myšlienkové konštrukcie."
Spoločnosť rizík
Ani sociológovia, psychológovia a psychiatri si však nemôžu dovoľovať, keď už je reč o tom, či sa daný národ vyznačuje zvýšeným sklonom k takým alebo onakým duševným chorobám či poruchám, nejaké obšírnejšie zovšeobecnenia. Predovšetkým netreba zabúdať na to, že medzi duševným ochorením a duševnou poruchou je, aj keď nie veľmi výrazný, rozdiel. V neposlednom rade je dôležité ujasniť si aj to, kto čo chápe pod pojmom depresie. Stavy skepsy, pesimizmu a frustrácie ešte nemusia znamenať, že máme do činenia s depresiou.
"Sociológovia na základe prieskumov pozorujú pesimistické a skeptické postoje najmä pokiaľ ide o hodnotenie súčasnej každodennej reality," vysvetľuje sociológ Daniel Škobla. "Pravdepodobne to súvisí s fenoménom, ktorý sa nazýva risk society, čiže spoločnosť rizík. Ide o spoločnosť, v ktorej je človek sústavne vystavovaný nestálosti, strate akýchkoľvek istôt a záruk. Takáto spoločenská situácia skutočne môže prispievať k zvýšenému výskytu stresu a depresie," dodáva Škobla.
Malý tiger na duchu neklesá
So Slovákmi, pokiaľ ide o ich depresívne sklony, to azda nebude až také tragické. Svoju úlohu zrejme zohráva aj istá náchylnosť k bolestínstvu, sebaľútosti a hypochondrii, ktoré často vyústili do nemohúcnosti, fatalizmu, rezignácie. Tieto národné "črty" odjakživa radi pranierovali a pranierujú slovenskí spisovatelia. Stačí si spomenúť na také mená ako Kukučín, Cíger-Hronský, Tajovský či Timrava. Slovenskú povahu vo svojom románe Večne je zelený celkom láskavo vykreslil spisovateľ Pavel Vilikovský: "Všetky národy chcú vyorať hlbokú brázdu v dejinách ľudstva, chcú sa presiahnuť, hoci si zatiaľ nesiahajú ani po päty, jedine Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Kto iný sa vie tak detsky nevinne tešiť: prešlo už sto rokov, a my ešte furt sme!, nie sme teda márni!"
Slovensko naozaj nie je márna krajina. Má síce svoje problémy, no súčasne prejavuje aj ohromnú životaschopnosť, flexibilitu a potenciál kreativity. V súvislosti s istými ekonomickými a politickými úspechmi sa o Slovensku začína hovoriť ako o "malom tigrovi" v strede Európy. Mýtus o bezradnosti, nedvižnosti či trudnomyseľnosti Slovákov tak už dnes nemusí stáť až na takých pevných pilieroch...