Ako po každých voľbách mnohí oslavovali, iní neskrývali rozčarovanie. Nálady medzi ľuďmi v Srbsku i Čiernej Hore tesne pred hlasovaním boli rovnako protichodné.
Hranice medzi ľuďmi
Staré nákladné auto stúpa po strmej ceste do osady Jabuki. Práve tu sa končí Srbsko a začína sa Čierna Hora. Do referenda o jej samostatnosti zostáva niekoľko dní. "Dnes sú vzťahy medzi oboma štátmi federácie také napäté, že by rozdelenie zrejme bolo lepšie," vraví sympatický vodič z mesta Prijepole ležiaceho neďaleko hraníc. "Ak tam idem s tovarom autom, i dnes zaplatím na poplatkoch toľko, že sa mi to pomaly neoplatí," dodáva.
Colná kontrola medzi Srbskom a Čiernou Horou jestvuje už dlhší čas. Ekonomiky oboch štátov už v rámci federácie fungovali oddelene a kým v Srbsku platil dinár, v Čiernej Hore bola platidlom marka a neskôr euro.
Dvojica srbských colníkov berie kontrolu formálne. Usmievajú sa nad šálkou obligátnej kávy a pri kontrole slovenského pasu rozoberajú futbalový zápas Belehradu s Artmediou Petržalka. Ozajstná colnica leží o niekoľko kilometrov ďalej. Budova i personál pôsobia dôležito až prísne. Len na tabuli umiestnenej na stene colnice sa ktosi prejavil v duchu klasického balkánskeho humoru: v slovách o sponzorovaní stavby "Donor -- Američka banka" ktosi prepísal písmenko "r" na "p"...
Krajina hôr, riek a mora
Prekrásna príroda z bilbordov propagujúcich samostatnosť malej prímorskej krajiny nie je iba reklamou. Pláže, vysoké vápencové pohoria, malebné mestečká, miesta na vodné športy i lyžovačku, rafting na divokých riekach -- to všetko je realitou na ploche oveľa menšej ako je Slovensko.
Cesta z hranice klesá krasovou krajinou do mesta Pljevlja. Všetko v Čiernej hore pôsobí dojmom obrovského. Povrchový lom či komíny tamojšej elektrárne, most prechádzajúci v stopäťdesiatmetrovej výške nad riekou Tara pri dedinke Džurdževiča Tara, vápencové štíty pohoria Durmitor pri horskom stredisku Žabljak, hlboko vrezaný kaňon dravej rieky pri Šavniku i masívne vápencové lavice v horách lemujúcich cestu z Nikšiča do hlavného mesta Podgorice. Čaro tunajšej prírody je divoké a dokáže človeka rovnako uniesť ako unaviť svojou veľkoleposťou. Miestne dievčiny pôsobia podobne: krásne a neprístupne. Cudzinca, prebytočný element vo svojom každodennom živote, ignorujú, akoby nejestvoval. Minimálne vtedy, ak pochádza z východnej časti starého kontinentu.
"Od samostatnosti očakávame aspoň to, že nám Európska únia zruší vízovú povinnosť," dozvedám sa od popíjajúcej mládeže v záhradnej kaviarni v Budve. Obyvatelia bývalej Juhoslávie si na víza zvykali ťažko. I za čias socializmu nemali s cestovaním takmer žiadne problémy a obyvatelia iných častí "východného bloku" im mohli len ticho závidieť. Dnes sa im s výnimkou Slovincov a Chorvátov cestuje o niečo ťažšie.
Čiernohorská skutočnosť
Autobusová stanica v Podgorici matne pripomína košickú. Akurát pivo tu v najlacnejšej reštaurácii stojí jedno euro. Usmiaty barman zároveň informuje hostí, že toalety v podniku nemajú. Treba vyjsť von a babičke na verejnej toalete zaplatiť pol eura. "U nás je to tak: nízky štandard -- vysoké ceny!" povie položartom inkasujúc vrúbkovanú mincu. Podgorica pôsobí zvláštnym dojmom -- na jednej strane sa môže pochváliť visutým mostom v modernom štýle a desiatkami lesklých budov zo skla a z kovu, na druhej strane sú nie príliš výstavné štvrte obývané najmä tamojšími Albáncami. Zmes, ktorá čímsi evokuje filmovú Ameriku.
Slogan o cenách mi prejde mysľou ešte niekoľkokrát: ceny lístkov na autobus pripomínajú západnú Európu -- za päťdesiat kilometrov nie je problém zaplatiť spolu s batožinou okolo piatich eur. S platmi je to menej ružové: väčšina miestnych ľudí zarába mesačne od dvesto do tristo euro.
Americkí jachtári
Uličky prímorských miest sa pomaly zapĺňajú turistami. Najčastejšie počuť taliančinu aj vďaka lodnému spojeniu prístavu Bar s talianskym mestom Bari. Viaceré jachty kotviace v čiernohorských prístavoch majú západoeurópskych či amerických majiteľov. V porovnaní s inými stredomorskými štátmi či s chorvátskym pobrežím Jadranu je tu stále lacnejšie. Ubytovanie v podobe izby s kúpeľňou v súkromnom dome stojí najčastejšie desať eur za noc. V neďalekom Dubrovníku je to už teraz dvojnásobok.
Včera a dnes
Federácia SCG: Srbija -- Crna Gora sa rozdelila pokojne. Je smutné, že podobný scenár neprichádzal do úvahy pred desaťročím v Chorvátsku či Bosne a Hergegovine. Niektorí obyvatelia krajín bývalej Juhoslávie si neodpustia ironickú poznámku o tom, ako Srbi napokon nevládnu nikomu, hoci chceli každému. "História sa mení a pomáha jej kadekto!" dozvedám sa z mnohých úst bez ohľadu na národnosť. Posledná postava, ktorú uznávajú takmer bez výnimky, je Josip Broz Tito, ktorý jediný dokázal udržať národy Juhoslávie v celistvom zväzku. "Po jeho smrti v osemdesiatom to s nami začalo ísť z kopca. A ide to tak v podstate dodnes. Nacionalizmus nemá význam, pozri, kam nás doviedol," vraví za tisíce ďalších Bosniak Mustafa z Goražde v doline rieky Driny ležiacej na pomedzí Srbska, Bosny i Čiernej Hory.
Chladní Slovinci a leniví Čiernohorci
V bývalej Juhoslávii mal každý z národov nálepku svojej dominantnej vlastnosti. Slovincov považovali za prehnane pracovitých a chladných, Bosniakov za neveľmi múdrych a Čiernohorci boli symbolom lenivosti. Konštatovanie, na ktorom iste bude kus pravdy. Prekvapujúci je aj miestami až neskrývaný nezáujem miestnych o prichádzajúcich návštevníkov. Pravdaže, s výnimkou majiteľov hotelov.
"My v podstate cudzincov nemáme až tak radi. Narúšajú pokoj nášho obyčajného života. No prinášajú peniaze, tak sme si na nich museli zvyknúť," dozvedám sa prekvapivý postoj k turistom od postaršieho pána v jednej z kaviarní na pobreží neďaleko Budvy. Zvláštnou skutočnosťou je v Čiernej Hore aj prístup tamojších ľudí k stopárom. Tento spôsob dopravy, obľúbený najmä medzi mladými, tu akosi nefunguje. Vo všetkých krajinách s nálepkou "ex-YU" funguje lepšie. A v samotnej "Crnej Gore" mi zastavovali príslušníci všetkých menšín, no žiaden Čiernohorec.
Budúcnosť dvojhlavého orla
Do Ulcinju na albánskych hraniciach ma vezie svojou dodávkou mladý srbský sklenár. "Žijem v Ulcinji odmalička. Mám kamarátov Čiernohorcov, Albáncov i Srbov. Národnosti ani náboženstvá ma nezaujímajú, človek môže byť len dobrý alebo zlý. To je všetko," rozpráva o svojom životnom postoji. "V referende budem hlasovať za to, aby sme zostali vo federácii." odpovedá na otázku, ako si predstavuje budúcnosť svojej krajiny. "Čím sme menší, tým budeme slabší. Nemyslím si, že sa treba donekonečna deliť." Nápisy na obchodoch i menu v reštauráciách sú v Ulcinji dvojjazyčné. Väčšinu obyvateľov tvoria čiernohorskí Albánci. Práve oni by mohli byť podľa viacerých obyvateľov Čiernej Hory tou rozhodujúcou skupinou, ktorá nakloní misky váh smerom k samostatnosti. "O tridsať rokov z toho môžu byť národnostné problémy. Podobne ako v Kosove či Macedónsku," neskrývajú svoje obavy niektorí srbskí obyvatelia Čiernej Hory. "Máme len čosi vyše šesťstotisíc obyvateľov. Populačná krivka jednotlivých etník v budúcnosti môže rásť rôzne. Výsledkom budú konflikty," zneli ich najčastejšie obavy.
Samostatnosť
Krajina s dvojhlavým orlom v znaku si tento týždeň vybrala samostatnosť. Budeme si musieť zvyknúť na ďalšiu vlajku na Balkáne. Čiernohorci, ktorí sa rozhodli kráčať vlastnou cestou, teraz budú tými, kto určí smerovanie a budúcnosť svojej krásnej a rozmanitej krajiny. Zostáva im zaželať, aby bola tou "Čiernou Horou, ktorú milujú" z predvolebných plagátov.