"Kedysi sa hovorilo Hrhov, dedina pri Levoči. Raz sa možno ľudia budú pýtať - Levoča, to je to mesto pri Hrhove?," vraví Pollák s humorným zveličením. Levoča, mesto duchov a svetoznámeho Majstra Pavla, akosi stráca už aj odlesk zašlej slávy.
Pár centimetrov
"Vy ste fotograf z tej Guinnessovej knihy rekordov?" opáči predavač čapovaného piva a kofoly. Zháčim sa, vyzerám azda tak? Je nedeľa ráno, pri drevených stoloch a čapovanom Šariši posedávajú poslední (alebo prví?) vytrvalí štamgasti. Guinnessovu knihu rekordov si tu možno predstavujú ako jedno z kúziel Harryho Pottera. Je milé nechať ich v tom omyle, obzvlášť ak stojíte v tieni bezmála 9-metrovej drevenej stoličky. Keď ju včera majster rezbár (neoslovujte ho majster tesár, lebo sa urazí) Ján Školník so svojou partiou zhotovoval, bolo tu rušno. "Má to presne 896 centimetrov, pokúsim sa doladiť stoličku výškou k dĺžke presne 9-metrovej lyžice," utieral si rezbár Školník z čela pot. "Dokedy tu tá stolička bude? Pokiaľ ju Cigáni neukradnú a nerozrežú na kúrenie," smeje sa.
Jeho syn, rezbársky učeň, medzitým liezol po rebríku, aby prehodil cez stoličku lano. Takto, nedokončená a položená na boku, pripomínala na nádvorí bývalej koniarne akýsi kubistický artefakt. Voľakedy na týchto miestach zapáchal močiar, miestni sa však chopili činu a zo starej "barabizne" vynovili budovu s komunitným centrom, rezbárskou dielňou, poštou a nájomnými bytmi v podkroví. Ako vravia, z toho, čo špatilo, sa urobilo centrum dediny. Už z diaľky "svieti" žltá omietka, neomylný znak doby.
Čo nebolo v knihe
Stolička sa napokon v knihe rekordov neocitne, podobne ako v minulých rokoch vyrezaná drevená trúba a píšťala. Smutní Hrhovčania zistili, že im chýba k vytúženému rekordu hodný kus - o dva metre väčšiu stoličku majú údajne v Anglicku. Nič to, možno nabudúce. V Guinnessovej knihe je tak iba megalyžička, umiestnená ako pútač pri hlavnej ceste. Nemožno si ju nevšimnúť. Vedľa nej je drevený zrub postavený z prostriedkov Phare, v ktorom sa dnes predávajú čerstvé ovčie syry, bryndza a korbáčiky. Liptovské, nie spišské. Prekáža to však niekomu? Pocestným určite nie.
"Z projektov Phare sme dostali peniaze na výučbu tradičných remesiel. Učili sme tesárov, stolárov. Stavali zruby, šindľovali strechy. Máme peniaze, máme ľudí, vravím si, postavíme zrub. Keď už stál, reku, predávajme tu syry. A tak aj bolo. Obec má síce dve firmy, tie to však nestíhali, a tak sme predajňu syrov ponúkli jednému miestnemu. Založil si živnosť a dostal od nás hotový zrub s podmienkou, že tu vytvorí tri pracovné miesta. Funguje to. Do budúcnosti uvažujeme o ďalšom zrube, v ktorom by sa predávali ekologické čaje," opisuje tajomstvo úspechu starosta Vladimír Ledecký.
V tieni šibenice
Počas festivalu, príznačne nazvaného Hrhovské čudá a zábaviská, však nejde iba o rekordy - tie sú iba povestnou šľahačkou na torte. Podstatné je združovanie ľudí, nadväzovanie na zanikajúce tradície a vytváranie nových. Organizátorom sa po štyroch rokoch festivalu hlásia dobrovoľníci ochotní pracovať zadarmo, tento rok prišlo viac ako dvetisíc návštevníkov. Chýr o "čudách a zábaviskách" prekročil hranice Spiša a vlastne aj Slovenska - vidno tu Čechov, Nemcov, Poliakov, Maďarov.
Na začiatku boli Rezbárske dni, ktoré v Hrhove pred piatimi rokmi zorganizovali s podporou programu EÚ Tvoja zem. Rezbárska tradícia tu pritom nemá príliš tuhý korienok, a to aj napriek tomu, že 750-ročná obec obec má v erbe pílu a topor a miestny kostol je zasvätený drevorubačom Šimonovi a Judovi. Jediným skutočným rezbárom je tu dnes už spomínaný Ján Školník. Miestnym sa to však zapáčilo, do rezbárstva sa zapojilo asi tristo ľudí, v priebehu troch dní tak vznikol tucet sôch, ktoré trvalo skrášľujú dedinu. Zatiaľ ich žiadni vandali nepoškodili. Azda najvtipnejšia plastika sa nachádza priamo pred obecným úradom - ide o šibenicu s kolieskami. Taká istá kedysi stála na kopci nad dedinou. Potom z nej však niekto ukradol kolienko, odvtedy Hrhovčanom hovoria "koleskáre".
"Každý, aj ten čo iba raz zarúbal, má na tom svoj podiel. Ľuďom sa to veľmi zapáčilo, brali to ako čosi svoje. Pamätná je historka, ako išiel pripitý chlap z krčmy a bolo mu treba. Zastal, rozopol si rázporok na nohaviciach... keď vtom uvidel svoje rezbárske dielo a zháčil sa: To ja robil. A vymočil sa inde," smeje sa starosta Ledecký.
Pomôž obci, pomôžeš sebe
Hrhovský príbeh je o samoudržateľnosti komunity. Možno nie trvalej, no dlhodobej určite. Keď sa stal pôvodnou profesiou sociológ a elektrotechnik Vladimír Ledecký (38) pred šiestimi rokmi starostom, obec mala 820 obyvateľov. Dnes tu žije viac ako 1 200 ľudí, vďaka atraktívnym projektom zamestnanosti a bývania sa sem mnohí prisťahovali z okolia.
"Za mojej éry sa odpredalo 300 stavebných pozemkov, ku ktorým sa vybudovala infraštruktúra. Okrem toho máme pripravený priemyselný park, očakávame v obci príchod strategického investora v strojárskej oblasti. S výškou okolo 50 miliónov eur by malo ísť o najvyššiu investíciu v Prešovskom kraji," objasňuje Ledecký.
Recept na úspech je zdanlivo jednoduchý. Štart všetkých projektov podporuje Európska únia, ich pokračovanie však musí byť samonosné. Ako sa to dá? V obci žije 20 percent Rómov, ktorí sa údajne do projektov zapájajú "dobrovoľne nasilu", podobne ako dlhodobo nezamestnaní. Nechce sa im, frflú, ale krok za krokom napredujú, pretože vidia perspektívu. Starosta ako rešpektovaná osobnosť iniciuje vznik obecných firiem, pričom jediným záväzkom podnikateľa je to, že musí vždy vytvoriť zopár pracovných miest - vybavenie a priestory spravidla dostane od obce. "Uchádzačov o prácu je veľa, pričom ja garantujem, že dvaja - traja najlepší získajú prácu. A tak sa snažia ako vedia. Majú istotu, že čo povie starosta, to je písmo sväté. Nedávno sa nájomca kováčskej dielne sťažoval, že ho ako obec zdierame. V poriadku, vravím mu, dielňa bude tvoja, ale zákazky pre obec budeš robiť za takú cenu, akú ja poviem."
Práca pre väzňov
Príklad Spišského Hrhova je natoľko inšpirujúci, že ho nasledujú aj iné obce v okolí. Aj ony sa učia orientovať sa v grantových schémach únie, pričom Hrhovčania ich neberú ako konkurenciu, skôr ako partnerov. Vedia, že EÚ podporuje spoluprácu obcí. Závisť je zničujúca a úspech na úkor iného sa nevypláca, tak hovorí skúsenosť.
V tejto malej spišskej obci realizujú päť projektov, ktoré podporuje únia. Azda najväčšiu pozornosť si získal pilotný zámer zaviesť na Spiši alternatívne tresty pre odsúdených, ktoré od januára 2006 umožní novela Trestného zákona. Vďaka projektu Equall a v spolupráci s nápravnovýchovným zariadením v Sučanoch, tak bude obec ponúkať väzňom s nižšími sadzbami trestov zamestnanie a ubytovanie. Sú pripravené aj školiace programy pre samosprávy, aby sa nezľakli "ľudí z basy". Na podporu opätovnej integrácie odsúdených do spoločnosti vznikne v Spišskom Hrhove informačné centrum, v ktorom sa budú môcť obrátiť na psychológa, sociológa a sociálneho pracovníka. Projekt alternatívnych trestov bude zrejme zaťažkávacou skúškou sily a súdržnosti Hrhovčanov. Obstoja?
História Spišského Hrhova
Územie dnešnej obce bolo osídľované už v dobe kamennej. Slovania sa tu usadzovali už pred 9. storočím a od obdobia Veľkej Moravy (9. - 10. stor.) tu žili najmenej v troch osadách, ktoré spadali pravdepodobne pod správu hradiska na Dreveníku.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1243. Usadil sa tu významný spišský kolonizačný rod, ktorý neskôr dostal šľachtické rodové meno podľa názvu obce - Gergew alebo de Gyrgow. V čase nemeckej kolonizácie Spiša sa na území za potokom Lodzina usadili Sasi a vytvorili Nemecký Hrhov. V roku 1280 sa po vzájomnej dohode obyvateľov oboch dedín spájajú Slováci a Sasi do jednej dediny, pričom rod de Grygow si neskôr meno pomaďarčil a dodnes ostal známy ako Gyorgyovci. Obec im patrila až do roku 1885, keď všetok majetok kúpil významný uhorský šľachtic Vidor Csáky. Jeho potomkovia opúšťali rodinné sídlo v roku 1944 a odchádzali do Rakúska.
Csákyovci na prelome storočí pozvali do Hrhova poľnohospodárskych odborníkov zo Saska, ktorí so sebou priniesli moderné technológie v chove dobytka, záhradníctve, zeleninárstve a iných remeslách. Hrhov leží na križovatke veľkých ciest, a preto bol vždy otvorený prijímaniu podnetov aj zo vzdialených častí Európy. Od čias Veľkej Moravy je pre oblasť Spiša typické pestovanie a spracovanie ľanu. Napokon, od pomenovania remeselníkov s ľanom, ktorých volali "gargovia", pochádzajú aj najstaršie pomenovania obce - Gargow, Gurgow, Gurgew. Dnes dochádza k renesancii ľudovej umeleckej tvorby. V roku 1998 vznikla s pomocou obecného úradu remeselná dielňa na výrobu tradičných ľudových píšťal. O tri roky neskôr sa dielňa stáva súčasťou občianskeho združenia Spiš, ktoré združuje obyvateľov zo širokého okolia. V roku 2003 v obci zriadili kováčsku dielňu, ako aj krajčírsku a tkáčsku dielňu. Od mája 2003 je Spišský Hrhov partnerom v projekte Phare/Núp, ktorý je zameraný na rozvoj ľudských zdrojov a znižovanie nezamestnanosti v regióne prostredníctvom ľudových remesiel.
| Lyžica, ktorá je zapísaná v Guinnessovej knihe rekordov. Meria deväť metrov. Snímka Andrej Bán |
| Hyperaktívny starosta Vladimír Ledecký je azda najväčším „hrhovským čudom“. Vďaka nemu sa to tu všetko rozbehlo. Snímka Andrej Bán |
| Stavba 9-metrovej stoličky, na praktické účely nás, pozemšťanov, nepoužiteľnej. Alebo sa chcete posadiť? Snímka Andrej Bán |
| Kto má lepšie gumy? Súťaž malotraktorov patrí k rustikálnym tradíciám novoveku. Snímka Andrej Bán |