Vzhľadom na váš vek pôsobíte dosť skúsene. Súvisí váš reálny pohľad na svet s výchovou, rokmi v zahraničí alebo v šoubiznise?
- Neviem, či mám až taký reálny pohľad na svet, pretože sa stále stretávam s ľuďmi, ktorí život vnímajú úplne inak. Človek si však musí vybrať nejakú životnú realitu, ku ktorej chce patriť a ja som si našla takú, ktorá funguje - žije v nej aj dosť iných ľudí, na ktorých mi záleží. Asi to však súvisí aj s mamou, pretože ako manželka diplomata v zahraničí bývala doma a veľa sa nám so sestrou venovala. Boli sme jej partnermi v diskusiách a aj tento spôsob komunikácie mal vplyv na moje názory. Otec skutočne veľa cestoval, preto sme možno vyrastali v tvrdších podmienkach ako iné deti. V troch rokoch som, napríklad, chodila do nemeckej škôlky, kde som zo začiatku nerozumela nič.
Má aj váš zmysel pre suchý britský humor korene v rodine?
- Stará mama bola veľmi prísna a možno preto si mama vytvorila akýsi obranný mechanizmus v podobe suchého humoru. Otec je v prejave skôr slobodný. Niekedy zadrie niečo, čo vôbec nie je vtipné alebo bezprostredne povie, čo mu príde na jazyk, bez toho, aby si uvedomoval následky. To máme asi spoločné. Aj sedem zrniek múdrosti rozsype a nejako ho to netrápi. Ale má aj výborný zmysel pre humor, ktorým sa s mamou dopĺňajú. No a babka s dedkom to na staré kolená schytávajú, pretože už nemajú toľko energie, ani vplyv na moju mamu, tak si z nich robíme trochu ,srandu´, čo ich celkom dobre udržuje pri živote.
Boli ste papuľnatá od detstva?
- Ale ja som nikdy nebola papuľnatá.
Dobre, tak svojsky výrečná. Nechávali vám doma priestor na realizáciu?
- To áno. Keďže mama je výtvarníčka, vždy sa starala, aby som robila nejakú zmysluplnú činnosť. To znamená, že sa mi buď venovala z výtvarnej stránky alebo ma dala na nejaký krúžok. Práve nedávno sa v médiách spomínalo, ako sú deti v škole preťažované a nezvládajú krúžky. Ja si myslím, že ak je dieťa v krúžku rado, malo by sa mu venovať. Sama som absolvovala takýto detský život, ale nikdy som nebola papuľnatá. Skôr som bola pokojná a poslušná, aj keď som veľa rozprávala.
V roku 1999 ste prišli na konkurz do Fun rádia, ktoré už v tom čase bolo známe svojím drsným humorom. Hovoríte o sebe, že ste citlivá, nebolo potom ťažké tváriť sa smelo a sebavedome?
- Človek si svoje citlivé vnútro bráni. Snažila som sa, aby to drsné, čo zo mňa išlo, neubližovalo iným ľuďom, ale boli aj chvíle, keď som si z niekoho robila ,srandu´ zbytočne. Už to tak vo Funku nefunguje, ale kto chcel prežiť, musel sa prispôsobiť. Prvé dva, tri mesiace mu ľudia robili vedome zle, aby zistili, koľko znesie. Nikto sa tam so mnou nepáral, takže som chodievala domov aj s plačom. Potom sa to prelomilo. A teraz, keď som niekedy ja zlá k novému človeku, nechápu, aký to má metodický význam. Kritika, samozrejme, musí byť oprávnená, ale posúva dopredu.
Práve z Fun rádia vzišlo pomerne dosť schopných moderátorov. Je to kvôli silnej konkurencii, tým, že sa tam navzájom nerozmaznávate, alebo relatívnou voľnosťou?
- Predtým, ako som išla na konkurz, bolo Fun rádio mojím sprievodcom už niekoľko rokov. Na začiatku 90. rokov bolo výborné. Vo všeobecnosti bolo vždy výnimočné, ale keď si dnes spomeniem na starú gardu, nevyhovoval by mi už napríklad jej zmysel pre humor.
Prečo nie?
- Pretože to bol taký "gaťkový" humor v zmysle, či má Dalila gaťky alebo nie. Ale keď sa pozriem o päť rokov na dnešné moderovanie, možno budem rovnako kritická, pretože úroveň moderovania je adekvátna danému obdobiu. Funguje to tak, že moderátor musí zaujať. Byť iný. Naozaj nám nechávajú dosť voľnú ruku, ale zodpovednosť v hlavnom vysielacom čase dávajú do rúk len tým, ku ktorým cítia dôveru. A prečo je to rodisko dobrých moderátorov? To neviem vysvetliť. Jednoducho je tam fluidum, ktoré buď nasaješ a budeš výrazný alebo nenasaješ a ostaneš naveky priemerným moderátorom.
Na televíznu obrazovku vás vytiahla Markíza. Nebol to šok?
- Bol. Mám taký životný biľag, že môj nástup do Markízy spájajú s politickou kariérou otca, pretože práve v čase môjho nástupu do relácie bol členom ANO.
Takže popierate, že by vám pomohol?
- Ale môj otec mi nemôže vybaviť môj prejav. Navyše aj do Fun rádia som prišla v období, keď ešte v politike nebol. Potom som moderovala Zlatý klinec a tam si ma všimol dramaturg Stano Dančiak mladší - povedal mi, že potrebuje mladú babu do Sedem s. r. o., pretože im akurát odišla Zuzana Fialová. Keď sa tak nad tým zamyslím, koho by ste tam dali vy?
Tak to neviem...
- Nebola som ideálny typ, ale za pokus to stálo.
Ale je zaujímavé, že ste mali ako 22-ročná tú guráž si sadnúť vedľa takých bardov slovenského humoru ako napríklad Milan Lasica. A navyše pred kamerami...
- No, bolo to ťažké. Veľmi som sa bála, pretože ku mne pristupovali ako k dieťaťu. A ani som sa im nečudovala. Tak mi neostávalo nič iné, len to ticho pretrpieť a pomaličky ich presvedčiť, že mám právo sedieť vedľa nich aj z iného dôvodu.
Ale potom prišla ponuka z STV...
- Pre mňa je však dôležité to, že som odchádzala s čiastočným víťazstvom - aspoň niečo som ukázala. Sú tam ľudia, ktorí sú vtipní a trefní, ale sú tam aj takí, ktorí povedia čokoľvek bez hlavy a päty. Takže nemám pocit, že by som odišla ako menejcenný človek. Na druhej strane som z ich strany cítila pozitívnu náklonnosť.
Bol ten boj o vtipnosť veľmi krutý?
- Pravidlá boli jednoduché - uchmatnúť si slovo, nenechať sa prerušiť a povedať všetko naraz, pretože inak si ho uchmatol niekto iný a bolo trápne vracať sa k nedokončenému vtipu. Bol to veľmi dobrý tréning, ale neviem, či mi nezobral pár rokov života. Keď počujem zvučku relácie, ešte aj dnes cítim v žalúdku nervozitu.
Podľa mnohých názorov patríte k moderátorom, ktorí posunuli hranice verbálneho prejavu o krok dopredu bez toho, aby stratilo úroveň. Chvália vás najmä za spontánnosť, kreatívnosť, sarkazmus či schopnosť vystreliť si nielen z iných, ale aj zo seba. Nemáte s tým na Slovensku trochu problém?
- Keď sa niekomu tento spôsob moderovania nepáči, tak sa mu nepáči. Ale určite nejde o väčšinový žáner, pretože inak by som povyhrávala ankety popularity. Z reakcií poslucháčov, ktorí s nami komunikujú, však cítim, že sú sebavedomejší a uvoľnenejší, takže mám dobrý pocit, že mladá generácia sa chytá a nebude nás vnímať tak pateticky a dramaticky ako kedysi.
Myslíte si, že ste zaujala práve tým, že vybočujete - či už správaním alebo vzhľadom - zo všeobecne akceptovaného modelu moderátoriek, príjemných krások?
- Možno som mala len šťastie, že spôsob, ktorým sa kedysi u nás moderovalo, nebol osobitý, takže, keď som čo len trochu osobitá, zaujmem. Ale úplne sama sebou som len v rádiu, pretože v televízii je to trochu iné. Dôležité je byť prirodzený. Do moderovania sa snažím vniesť to, aby ľudia používali vlastný rozum. Nechcem nikomu vnucovať vlastné názory o hudbe, filme či divadle. Podstatné je, aby si k nim ľudia našli vlastnú cestu. Chcem, aby ľudia mali v hlave softvér používať vlastný rozum a urobiť si vlastný názor. Aj preto sa so sebavedomými poslucháčmi bavím ako s kamarátmi. Ak sú sebavedomí, nech to ustoja.
Spomenuli ste popularitu, ale v diváckych anketách sa neustále opakujú tie isté mená. Do akej miery považujete takéto ankety za reprezentatívne?
- Musím úprimne povedať, že by ma možno takáto cena potešila, pretože akýkoľvek pozitívny prejav človeka poteší. Človek dúfa a od detstva si na záchode cvičí ďakovné reči... Výsledky ankiet však podľa mňa nie sú názorom všetkých divákov, ale ľudí, ktorí majú čas, energiu a motiváciu hlasovať. Pre mňa je aktivita typu vystrihnúť kupón, vyplniť a poslať, niečo nezmyselné a mnohí tí, ktorým som sympatická, majú podobný postoj. Takže hlasuje rovnaká skupina ľudí a zväčša ženy, ktoré majú predsa len iné kritériá.
Momentálne ste na mediálnom vrchole. Rozmýšľali ste nad tým, čo bude potom, keď sa trh Adelou Banášovou presýti?
- Mám tendenciu vidieť pohár poloprázdny. Momentálne som možno na pomyslenom mediálnom vrchole, ale, samozrejme, rozmýšľam, čo bude ďalej. Mám však istý názorový základ, aj vďaka nemu sa udržujem v psychickej kondícii.
Napriek tomu, že pôsobíte sebavedome, v programe Mosty Gesharim ste mali očividný rešpekt pred českým moderátorom Janom Krausom...
- Do istej miery je pre mňa vzorom, aj keď niektoré veci by som robila trochu inak. Napríklad by som dala viac priestoru svojim hosťom. Ale zatiaľ je pre mňa nedosiahnuteľný a neprekonateľný.
V čom?
- Je veľmi pohotový a inteligentný. V tomto prípade sa to inak definovať nedá. V mojom chápaní inteligencia zahŕňa aj zmysel pre humor, na to však treba mať nielen vek, ale aj odžité skúsenosti. Prvýkrát sme sa stretli na Mostoch Gesharim, kde som mala najväčší rešpekt. Potom ma pozval aj do jeho relácie Uvolněte se, prosím a tam bol na mňa milý, pretože pre Čechov nie som známa tvár a bolo by kontraproduktívne rýpať do niekoho, koho nepoznajú.
Dočkáme sa aj my tohto typu nepokojného a miestami nepríjemného moderátora? Predsa len slovenský divák je zvyknutý na jemnejšie, a tým pádom nudnejšie zaobchádzanie...
- Ale určite. Ten ochranársky postoj je daný tým, že nám stáročia robili zle, tak sa držíme v takej pochybnej istote. Ale aj na mňa si zvykli. Keď som sa objavila na obrazovke, ľudia si nevedeli zvyknúť na môj vzhľad, ani štýl. Dlho nevedeli akceptovať, že mi otec nič nevybavil, takže sa veľmi čudujem, že napriek týmto atribútom fungujem. A pomerne úspešne. Ale objektívne beriem, že diváci na mne veľa vecí nemusia ľahko akceptovať. V tomto mi veľmi pomohlo Fun Rádio, kde som si vytvorila základňu poslucháčov.
S Janom Krausom sme nahrávali aj Silvester v rádiu a celá téma hovorila o nezmyselnosti Silvestra, pretože všetci sa len opijú. Ľudí sme jednoducho dosť znechucovali, ale je zaujímavé, že od Krausa sa berie aj to, keď je nechutný. Okrem iného tam spomenul svoju rodinu. Jeho otec bol v koncentračnom tábore, takže ich humor bol posunutý do absurdnejšej polohy. Spomenul prípad, keď im počas obeda mama hovorí: "Co ty víš, co se dělo za války. Ty seš válel šunky v koncentráku." Z takéhoto humoru človek nemôže vyrásť. To je asi jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Ja mám v rodine len "eštébáka", takže to nie je až také hrozné...
V slovenskom šoubiznise ste už ôsmy rok. Je veľmi tvrdý?
- Neviem. Mám šťastie na médiá a ľudí, s ktorými pracujem. A možno to nie je šťastie, ale zákon, že to, čo dávam, dostávam späť. Tvrdí sú niekedy ľudia, a keďže na internetové fóra nechodím, dá sa to pokojne zvládať.
StoryEditor
Adela Banášová: Cena poteší, od detstva si cvičím ďakovné reči
Keď som sa objavila na obrazovke, ľudia si nevedeli zvyknúť na môj vzhľad, ani štýl. Dlho nevedeli akceptovať, že mi otec nič nevybavil, takže sa veľmi čudujem, že napriek týmto atribútom fungujem, hovorí moderátorka Adela Banášová.