Ešte v roku 1811 siahala ríša francúzskeho cisára Napoleona Bonaparteho od Španielska po Varšavské kniežatstvo a od stredného Talianska po Severné more. Tieto obrovské teritoriálne zisky boli výsledkom jeho dobyvačnej politiky, ktorá sa začala v roku 1803 a ktorá s pôvodnými ideálmi obrany francúzskej revolúcie už nemala nič spoločné. Systémom tzv. kontinentálnej blokády sa Napoleon pokúšal poraziť tradičného rivala -- Anglicko.
Veľká armáda, veľký neúspech
S cárskym Ruskom sa rozhodol zúčtovať silou Veľkej armády, ktorá v júni roku 1812 prekročila hranice. Obdobie od októbra 1812 až do októbra 1813 potom možno považovať za kľúčové pre poznanie neskoršieho Napoleonovho pádu. Najprv to bol ústup Veľkej armády z Ruska v ústrety mrazu, organizačnému rozkladu a záhube. V decembri 1812 straty Francúzov a ich spojencov v tomto neúspešnom ťažení presiahli 300- tisíc mužov. Od prvých dní nového roka sa tiež začal rozpad francúzskeho účelového spojenectva. Najprv prešlo na ruskú stranu Prusko, ktorý predtým bojovalo po Napoleonovom boku. Podobné "zajačie úmysly" malo aj Rakúsko a ďalšie štáty.
Proti všetkým
Vo februári a v marci 1813 sa vytvorila nová koalícia Ruska, Pruska, Švédska a Veľkej Británie s cieľom ukončiť Napoleonovu nadvládu nad Európou. Sám cisár medzitým vo Francúzsku vytváral novú armádu, s ktorou chcel vymazať predchádzajúce neúspechy. V apríli sa s touto armádou ponáhľal smerom od Rýna spojiť sa so zvyškami Veľkej armády na území dnešného Nemecka a Poľska. Sila spojencov však vzrastala a 12. augusta 1813 vyhlásilo Francúzsku vojnu Rakúsko. Spojenci zostavili s britskou pomocou až tri armády, s ktorými postupovali proti Napoleonovi. Nepriateľov teda už bolo priveľa.
Víťazstvom k porážke
V bitke pri Drážďanoch koncom augusta sa však ešte prejavili Napoleonove geniálne veliteľské schopnosti. Bitka sa skončila jeho víťazstvom, hoci veľký stratég podľahol návalu letargie a bojisko predčasne opustil. Od septembra však začalo Francúzsko na Marsovom poli ťahať za kratší koniec. Francúzska armáda, unavená z predchádzajúcich bojov a decimovaná, bola od začiatku októbra zovretá medzi Drážďanmi a Lipskom.
Slováci na vojnovom poli
Bitka pri Slavkove z roku 1805 je označovaná ako "bitka troch cisárov". Bitka pri Lipsku zasa dostala meno "bitka národov". Toto pomenovanie je pomerne priliehavé. Na jednej strane stála francúzska armáda a jej vtedy ešte verné satelity, napríklad Bavori. Na druhej strane ruská, pruská a rakúska armáda. Konkrétne tu bojovali Rusi, Rakúšania, Nemci, Poliaci, Francúzi a príslušníci ďalších národov, nezriedka na obidvoch stranách. Na bitke sa v rámci rakúskej armády zúčastnili aj mnohí slovenskí mladíci v rámci uhorských kontingentov. Veľavravné je takisto spomenutie aspoň dvoch mien veľkých stratégov. Realizátorom plánu spojencov bol český šľachtic a rakúsky poľný maršal Jan Radecký (Radetzky). Na druhej strane sa hrdinskými činmi napríklad zaskvel poľský šľachtic Jozef Anton Poniatowski, ktorý však v bitke padol. V trojdňovej bitke nakoniec Napoleon utrpel porážku. Stratil 60- tisíc mužov, spojenecké straty sa rôznia. Týmto bojom bola dovŕšená skaza Veľkej armády.
Cesta do dejín
Bitka pri Lipsku, vybojovaná 16. -- 19. októbra 1813, predznamenala Napoleonov koniec. Od januára 1814 sa vojna preniesla už na francúzske teritórium. Cisár síce stále dokazoval, že jeho strategické schopnosti nezoslabli, ale kvalita a pripravenosť jeho vojakov boli veľmi nízke. Veteránov bolo v tejto armáde už len veľmi málo. Pomaly nastával začiatok konca imperátora. Cisár Napoleon Bonaparte abdikoval 6. apríla 1814 a neskôr odišiel do vyhnanstva na ostrov Elba. Jeho útek vo februári 1815 a následne "sto dní vlády" už nemohli zvrátiť tok udalostí, ktoré išli mimo neho. Za všetkým potom dala definitívnu bodku bitka pri Waterloo v júni 1815. Napoleonské vojny sa tak definitívne skončili.