Nájdeme v nej alegóriu stvárňujúcu prvú veľkú "neposlušnosť" voči autorite. Boh, po tom, čo stvoril prvých ľudí a umiestnil ich do rajskej záhrady nevinnosti, pod trestom smrti im zakázal jesť z ovocia stromu, ktorý sa nachádza v strede raja. Had-pokušiteľ -- nástroj božích plánov -- však Eve povedal: "Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo."
Adam, Eva a... interpretácia
Interpretácia príbehu Adama a Evy sa po stáročia menila, modifikovala, významovo posúvala. Cirkev ich čin označila za prvotný, dedičný hriech. Vychádzajúc zo židovskej náboženskej tradície väčší význam pripísala pohlavnému "chtíču" prvých ľudí, než ich nevinnej, rajskej zvedavosti a túžbe po poznaní a moci. Z prejavov ľudskej sexuality sa takto definitívne stala tabuizovaná téma. Z tejto, takpovediac duchovnej "kriminalizácie" pohlavnosti sa kresťanská civilizácia dodnes nespamätala. V pozadí traumy z vlastnej sexuality bude však ešte chvíľu stáť otázka, prečo teda Boh stvoril pohlavnú slasť ako sprievodný znak reprodukčného procesu, keď na ňu hneď uvalil zákaz?
Mechanizmus moci
Aj stavebný kameň morálky Západu, Mojžišovo Desatoro, obsahuje zákazy: "Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!" To všetko sú "usmernenia", ktorých účelom je nabádať jednotlivcov spoločenstva na to, aby sa vzájomne rešpektovali a súčasne pociťovali strach z autorít. O politickej moci, najmä ak sa na nej prejavujú všetky atribúty totalitarizmu, nemožno povedať, že by so záľubou hľadela na nekontrolované toky informácií. Každá diktatúra revitalizuje zákaz jesť zo "stromu poznania", pretože by rýchlo vysvitlo, že aj mimo "raja" existuje nejaký, nevedno či lepší, určite však iný svet. Tabu môže byť užitočné, no dosť často sa stáva prejavom perverzie moci. Strach z autorít má svoj pradávny pôvod v magickom vnímaní sveta. Predstavitelia svetskej moci, podporovaní kastou kňazov a mágov, sa vždy odvolávali na autority zo sféry nadprirodzena. Viera v silu neviditeľných bytostí sa premietla aj do aplikovania tabu. Zmyslom tabu bolo v prvom rade izolovať ľudskú dušu od zdrojov nebezpečenstva, chrániť ju pred magickým vplyvom cudzích osôb či bytostí z iného sveta.
Aréna pre vyvolených
Anglický antropológ James George Frazer vo svojej práci Zlatá ratolesť vymenúva niekoľko foriem tabu: tabuizovaný kontakt s cudzincami, tabu na jedlo a pitie, tabu na opustenie domu, tabu na ponechanie zvyškov jedla, tabuizované predmety, tabuizované časti tela (hlava, vlasy) alebo aj tabuizované slová (mená príbuzných, mŕtvych, kráľov, bohov)... Názorné tabuizovanie mena možno nájsť aj v Mojžišovej knihe Exodus, v texte samotného Desatora: "Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo!" Podľa Frazera sa v tabuizovaní mena odráža strach z toho, že by protivník mohol nadobudnúť magickú moc a vyhliadnutú obeť ovládnuť. Frazer uvádza, že v starovekom Egypte sa verilo, "že ten, kto vlastní skutočné meno, vlastní samotného boha alebo človeka a môže dokonca prinútiť božstvo, aby ho poslúchalo tak, ako otrok poslúcha pána". Tabuizovanie slov, tém a symbolov sa stalo pevnou súčasťou napríklad aj totalitných režimov. Prejavovalo sa cenzúrou podporovanou inštitúciami.
Za prejav tabuizovania v autoritárskom režime možno považovať udržiavanie neprístupnosti tyrana. Na jednej strane bola jeho tvár prítomná takmer na každom kroku, no na druhej strane obklopovala jeho osobnosť atmosféra nejednoznačnosti, nevyspytateľnosti. Na vytváranie "aureoly" záhadnosti, všemocnosti poukazuje ďalšie tabu, ktoré vo svojej knihe Frazer spomína ako tabu na ukazovanie tváre. Tento zákaz dovoľuje uvidieť panovníkovu tvár len najbližšiemu príbuzenstvu a okruhu privilegovaných.
Žena ako problém
Prírodné spoločenstvá uplatňovali tabu na ženu najmä v čase, keď menštruovala alebo rodila. Napríklad pôvodní obyvatelia Austrálie spálili ešte aj nádoby, ktorých sa žena počas pôrodu dotkla. Vo viacerých kultúrach je udomácnený zvyk, že menštruujúce dievča sa musí odobrať do izolácie.
Mojžišova kniha Leviticus je bohatou studnicou informácií o takýchto zákazoch: "Ak nejaká žena zľahne a porodí chlapca, je sedem dní nečistá; tak dlho bude nečistá ako v dňoch svojej mesačnej nevoľnosti. (...) Nesmie sa dotknúť ničoho svätého a nesmie prísť do svätyne, kým sa neskončia dni jej očisťovania. Ak porodí dievča, je dva týždne nečistá ako pri svojom očisťovaní a ostane doma šesťdesiatšesť dní v očisťovaní svojej krvi." Rovnako prísne opatrenia sa týkali menštruácie: "Ak má nejaká žena výtok, a to riadny mesačný krvotok na svojom tele, ostane sedem dní vo svojom očisťovaní. Kto sa jej dotkne, je až do večera nečistý. Všetko, na čom bude v čase svojho očisťovania spať, bude nečisté, takisto všetko, na čom bude sedieť, bude nečisté..."
Dôležitým, aj v súčasnosti aktuálnym tabu, týkajúcim sa žien a sexuálneho života vôbec, je tabu incestu. Antropológ Robert F. Murphy v knihe Úvod do kultúrnej a sociálnej antropológie uvádza, že zákaz pohlavného styku medzi pokrvnými príbuznými je pravdepodobne prvým zákonom v histórii ľudstva. Množstvo zákazov sa týka najposvätnejšieho zväzku medzi mužom a ženou -- manželstva. Pre ženatého muža majú byť iné ženy automaticky tabu. Dodajme, že toto "nariadenie" sa porušuje najčastejšie. Ján Lajčiak v knihe Slovensko a kultúra už začiatkom dvadsiateho storočia konštatuje: "Že mnohí muži klamú svoje ženy, je všeobecne známe. I taký prípad mi je známy, že otec sa so synom zišli v trpenom dome."
Ten, kto ovláda minulosť
Slovensko je krajinou historických tráum, a preto je namieste hovoriť aj o historickom tabu. "Za komunistov sa tabuizovali predovšetkým tie témy, ktoré sa týkali náboženstva, nekomunistických účastníkov SNP, Benešových dekrétov," vysvetľuje historička Natália Veselská. "Neskôr sa zamlčiavali aj fakty o politických procesoch, o znárodňovaní, vysídľovaní tzv. buržoáznych živlov či kulakov. Medzi neželané témy patrila aj problematika cirkví. Ak sa o cirkvách predsa len písalo, tak väčšinou veľmi tendenčne a zavádzajúco," dodáva Veselská. Za posledných šestnásť rokov sa na Slovensku čoraz jednoznačnejšie prejavuje sloboda slova. Pristupuje sa k čoraz odvážnejšiemu vyrovnávaniu sa s dedičstvom minulosti. Ako je to teda so zamlčiavaním historických faktov dnes? "V súčasnosti už neexistujú v dejepise tabuizované témy. Slovenská historiografia má veľký záujem dobehnúť zameškané, a ak sa ešte o niektorých témach nehovorí, nie je to spôsobené tabuizovaním, ale napríklad tým, že za minulého režimu nebol prístup k niektorých archívnym materiálom. Nemalú úlohu zohrávajú aj nedostatky v oblasti technickej i personálnej," hovorí Natália Veselská.
Továreň na tabu
Peter Zajac v knihe Sen o krajine píše o nevyhnutnosti vyrovnať sa s minulosťou, pretože neriešenie a mlčanie môžu zahatať cestu do budúcnosti. Zajac upozorňuje na dve najzávažnejšie žriedla slovenských dejinných tráum, na dva totalitné režimy nedávnej minulosti: "Problém spočíva v tom, že značná časť antikomunistov zároveň toleruje alebo prehliada zlo, napáchané fašizmom a značná časť antifašistov je ochotná mlčky tolerovať alebo zakrývať zlo, napáchané komunizmom." Slovenskí dejepisci sa teda usilujú o väčšiu otvorenosť. To však ešte neznamená, že v iných oblastiach sa neobjavia ďalšie, nové, takpovediac "trendy" tabuizácie. Medzi také patrí aj vytesňovanie takých tém, akými sú staroba, chudoba, choroba, smrť. Reklamný a zábavný priemysel postupne marginalizujú všetko, čo narúša ideál nezničiteľnosti a blahobytu. Elektronické médiá masívne a jednostranne preferujú emblémy mladosti, zdravia, hedonizmu. Bude nepochybne napínavé sledovať, ako budú generácie, ktoré vyrastajú v atmosfére neprestajnej idealizácie života, prežívať bezprostredný kontakt s tými stránkami bytia, o ktorých sa im z médií dostávajú veľmi skreslené informácie.