Vyleteli sme koncom augusta z Orlanda na Floride a tam sa tiež v treťom septembrovom týždni hornoplošníkom Cessna 182 vrátime. Máme za sebou skoro polovicu expedície a už teraz môžeme povedať, že niečo tak úchvatné človek len tak nezažije, píšu v cestopise pre iDnes.cz.
Pristáť sa dá (skoro) všade
Hneď prvý deň letu sme si splnili veľký sen - preletieť pristávaciu dráhu amerických raketoplánov na Myse Canaveral. Bolo to jednoduchšie než sme čakali - v sobotu totiž ani americká armáda nepracuje, a tak bola pristávacia dráha vlastne voľná.
Jediná podmienka riadenia letovej prevádzky bola letieť minimálne 100 stôp nad zemou, letmé pristátie "touch and go" tu povolené nie je. Prelet sme urobili hneď dvakrát, raz v 800 a raz v 100 stopách. Museli sme si len strážiť, aby sme nevleteli do trvalo aktívneho vojenského priestoru, ktorý vedie paralelne s dráhou, asi 100 metrov východne od nej.
V diaľke sme vzhliadli aj štartovacie rampy, odkiaľ Američania posielajú už niekoľko desaťročí svoje rakety do vesmíru. Celé to bolo veľmi vzrušujúce a ťažko sa to dá vypovedať - komu by ešte pred pol rokom napadlo, že je to vôbec možné a že sa tu ocitneme práve my dvaja. Škoda, že rampy sú už v onom vojenskom priestore, takže bližšie k nim sme sa dostať nemohli.Blížiaci sa hurikán nás potom síce prinútil ustúpiť hlbšie na juh Floridy do Key West, ale po úspechu na Cap Canaveral nám to zase tak nevadilo. Trasu letu sme napokon museli prispôsobovať viackrát počasiu, čo je v lietaní a obzvlášť vo VFR lietaní (Visual Flight Rules - let za podmienok viditeľnosti) úplne bežná vec. Lietať skrátka môžete len vtedy, ak vám to dovolí počasie.
Napriek tomu sme drvivú väčšinu vecí, ktoré sme chceli preletieť, skutočne preleteli, aj keď niekedy nás mraky stláčali celkom k zemi a blížiace sa búrky nás donútili párkrát aj neplánovane pristáť.
To našťastie nie je v Amerike veľký problém, letísk je tu naozaj veľa, od tých s dokonalým zázemím až po tie, ktoré sa, ako napríklad v rovinatom a rozľahlom Texase, kde sa inak ako lietadlom v podstate nikam nedostanete, vyskytujú len v podobe de facto opustenej dráhy v prérii.
Hory z westernov a reklám na cigarety
Po Cap Canaveral nasledoval nocľah v kolíske džezu New Orleans. Samozrejme sme nemohli odolať návšteve jedného z džezových barov a že to tam vrelo, si môžete byť istí. Trochu fádne kraje Luisiany a Texasu po dvoch dňoch vystriedalo niečo, nad čím sa nám zastavoval dych - takmer dvojdňový prelet národných parkov amerického stredozápadu.
Nádheru, ktorú americká príroda v Arizone a Utahu ponúka, nemožno opísať. Kto to videl, tak vie, o čom hovoríme, kto to nevidel, mal by sem prísť. Let ponad Grand Canyon, let nad Lake Powell alebo prebudenie sa do slnkom zaliateho kaňonu Bryce sú lahôdky, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Keď sa pred lietadlom objavia prvé z roviny vystupujúce skalné monumenty, ktoré ste do tej chvíle videli len vo westerne, trochu to s vami zacvičí. A potom ďalšie a ďalšie, a potom desiatky kilometrov nad červenohnedými skalnými solitérmi, medzi nimi sledujete prach po kopytách koní a aj napriek hlukom motora Cessny skoro až počujete imaginárny povyk indiánskych bojovníkov.
A keď roviny s prstami skál vystriedajú kaňony a jazerá s rozoklanými brehmi a vodopádmi, očarene na to zhora hľadíte a neviete sa nabažiť.
Takých lahôdok sme si dopriali počas expedície veľa, nedajú sa všetky vymenovať. Opomenúť však nemožno pristátie v mieste s najnižšou nadmorskou výškou v USA (210 stôp pod hladinou mora) - na letisku Furnace Creek v kalifornskom Údolí Smrti - Death Valley. Päťdesiatstupňová žeravá horúčava ako v peci nám dovolila stráviť tu asi len päť minút, dlhšie sa to nedalo vydržať.
Toto miesto jednak nie je moc sympatické, svoje meno nedostalo len tak pre nič za nič, a tiež sme mali obavy, či sa odtiaľto kvôli horúčave vôbec dostaneme.
Obavy neboli neoprávnené - keď sa nám podarilo z rozpálenej platne Death Valley odštartovať, skoro až na letisko v California City ukazovateľ teploty oleja snažil vyskočiť z budíka. Ale asi sme ho prehovorili a tak nás síce s trochu prehriatym motorom, no predsa šťastne, Cessna dopravila až do cieľa etapy.
Ešte pred týmto rozžeraveným údolím, asi sto kilometrov od neho, sme mierili naopak do výšin - chceli sme preletieť najvyššiu horu kontinentálnych USA, 4 421-metrovú Mt. Whitney.
Vystúpali sme takmer k jej vrcholu, ale vyššie už naša Cessna nemohla. Horúčava a riedky vzduch nepopustili. Tak sme ju nechceli ďalej trápiť a vydali sa bez veľkých ambícií smerom k vojenskej základni Edwards Air Force Base, ktorá slúžila aj ako záložné letisko pre raketoplány.
Tu sme si vyrobili ďalší vzrušujúci a v podstate dosť neuveriteľný zážitok. Podarilo sa nám presvedčiť riadiaceho, aby nám povolil prelet tejto vojenskej základne naprieč, a to počas jej aktívnej prevádzky! Veľmi sa mu do toho nechcelo, ale nakoniec podľahol nášmu úpenlivému krúženiu popri základni, čo môžete dobre vidieť na zázname:
Všade samé lietadlá. Kde na pilotov padá smútok
V Kalifornii, ale predovšetkým ešte predtým v Arizone sme absolvovali zvláštny zážitok na cintorínoch vyslúžených lietadiel. Letcovo srdce sa tak zvláštne rozosmutní, keď vidí desiatky a desiatky nezriedka ešte zrejme prevádzkyschopných lietadiel, ako tu zdanlivo bez úžitku chátrajú v púšti. Pri pohľade na ne sa vám vybaví kultový film Con Air s Nicolasom Gageom.
Ale tak úplne bez úžitku nie sú. Niektoré slúžia ako zásobárne ťažko dostupných náhradných dielov, na iných sa vykonávajú rôzne úpravy či výmena motorov. Niektoré sú tu profesionálne zakonzervované a čakajú na nového majiteľa.
">Dosť nostalgie, pred nami sú lietadlá živé v plnej sile. Cieľ: preletieť piate najvyťaženejšie letisko sveta, Los Angeles International Airport, a tiež veľké medzinárodné letisko v San Diegu.
Prelety veľkých letísk sú vždy vzrušujúce. Jednak sú postupy na rôznych letiskách rôzne, jednak chytať inštrukcie od riadiacich, ktorí sa venujú dopravným lietadlám a na vás nemajú veľa času, je vždy trochu napínavé. Človek si uvedomí až po nejakej dobe, že preletel jeden z najfrekventovanejších vzdušných prístavov sveta a je to sakramentsky dobrý pocit.
Los Angeles sme zdolali bez zvláštnych udalostí, tak sme si prelet mohli poriadne vychutnať, v San Diegu sa nám potom podaril celkom husársky fotografický kúsok - keď sme v rádiu počuli riadiaceho, že dáva povolenie na vzlet dopravnému lietadlu, vystriehli sme si ho cez okienko a krátko po štarte sme ho celkom obstojne vyfotili.
">V San Diegu sme preleteli okrem vzdušného tiež námorný vojenský prístav, nedá nám nezmieniť sa aj o tom, že sme preleteli Hollywood a odfotili svetoznámy nápis nad mestom, potom tiež v trhancoch hmly cudne zahalený sanfranciský Golden Gate Brigde či pevnosť Alcatraz. Ale to vlastne všetci od nás dobre poznajú z kalendárov, fotiek a filmov.
Čo ale väčšina z nich takmer určite nepozná, je čarokrásne pacifické pobrežie severnej Kalifornie a Oregonu, kadiaľ sme leteli zo San Francisca na sever.
Nekonečné kilometre prázdnych pláží, rozoklaných skalnatých brehov, tu a tam skrášlených majákmi, sýto modrý oceán a príboj rozbíjajúci sa o vysoké brehy, to bol zase úplne iný zážitok - pre oko i pre dušu.