Hrad Radicofani sa majestátne týči nad zvlnenou toskánskou krajinou len pár desiatok kilometrov od slávnych a turistami okupovaných miest Siena a Pienza a od miliónkrát vyfotografovaného údolia Val d'Orcia. Turistov tu však stretnete pomenej, píše Tomáš Vocelka pre idnes.cz.
A to tu žil taliansky Robin Hood - zbojník a gentleman Ghino di Tacco, o ktorom píše aj Boccaccio vo svojom Dekameronovi. Aby tých slávnych miest nebolo málo, len niečo cez desať kilometrov odtiaľ ležia prírodné termálne kúpele Bagni San Filippo, kde sa kúpali už starí Rimania. Zahriať sa v tamojších tôňach a vo vode, ktorá má teplotu až 40 stupňov Celzia, sa môžete zadarmo. O oboch veľmi zaujímavých miestach sa v turistických bedekroch píše len veľmi málo alebo vôbec. Napriek tomu určite stoja za návštevu. V prípade pevnosti Radicofani už len kvôli neuveriteľnému príbehu zbojníka Ghina di Tacca.
Trochu iný zbojník
O pevnosti Radicofani existujú zmienky už od roku 973. Chránila pútnickú cestu Via Francigena vedúcu do Ríma. Spočiatku bol hrad pod kontrolou benediktínskeho rádu, jeho najväčšia sláva sa však viaže až ku 13. storočiu, kedy ho obsadil populárne štvanec Ghino di Tacco. Bol to lupič gentleman, ktorý okrádal bohatých pútnikov, ale chudobných ľudí a študentov nechával ísť. Chcelo by sa cynicky dodať, že by si od nich beztak nemal čo vziať, ale legendy hovoria, že čo-to vždy nechal aj boháčom, aby na ceste nezostali úplne ožobráčení. Navyše vraj okradnutých vždy pozval na hostinu.
Tacca sa narodil zrejme v druhej polovici 13. storočia, presný dátum nie je známy. Patril k rodine lúpežného šľachtica, ktorý niesol meno Tacca di Ugolino. Ghino už ako mladík vyrážal s otcom, strýkom a mladším bratom na lúpežné prepadnutia. Operovali na území vtedajšej Sienskej republiky, tá však na celú bandu vydala zatykač a po niekoľkých rokoch boli lupiči v roku 1285 chytení. Otec a strýko podstúpili mučenie a po niekoľkých mesiacoch väznenia boli popravení na slávnom sienskom námestí Piazza del Campo. Rozsudok vyniesol sudca Benincasa da Leterina. Ghino a jeho brat vtedy unikli trestu smrti vďaka svojmu nízkemu veku. Čo sa neskôr sudcovi dosť vypomstilo.
Sudcov kat
Ghino bol odsúdený k zaplateniu škôd spôsobených bandou svojho otca. Namiesto toho však začal čoskoro znova lúpiť v blízkosti San Quirico d'Orcia, čo je dnes vysnívané miesto turistov a krajinárskych fotografov. Po čase sa bol nútený stiahnuť až k Radicofani, na samé hranice Sienskej republiky s pápežskými štátmi. Spolu so svojím gangom tam ovládol pevnosť, ktorá sa týčila nad pútnickou cestou. A opäť lúpil.
Ghinova povesť nepremožiteľného bojovníka sa šírila a Ghino sa rozhodol, že pomstí svojho otca a strýka. Sudca Benincasa sa zo Sieny presunul na pápežský súdny dvor do Ríma. Ghino sa tam vydal so štyrma stovkami ozbrojencov, sudcu našiel a sťal. Potom jeho hlavu nabodol na kopiju a doviezol do Radicofani, kde ju vystavil na veži. Mimochodom, tá veža stále stojí, môžete na ňu vystúpiť po schodoch a vychutnať si krásnu vyhliadku po kraji.
Stal sa zázrak
Zdalo by sa, že Ghinův život nemôže skončiť inak ako zatknutím a popravou. Ale podľa legiend sa stalo niečo úplne iné. Na začiatku šťastného konca stálo prepadnutia opáta z francúzskeho Cluny, ktorý sa vracal z Ríma, kam viezol cirkevné dane. Po ceste sa hodlal zastaviť v kúpeľoch San Casciano dei Bagni. Chcel si tam dať do poriadku pečeň a žalúdok, zriadené hodovaním na rímskych hostinách. Ghino ho uniesol a zavrel do veže. Dával mu jesť len chleba, sušenú fazuľu a piť víno Vernaccia di San Gimignano.
Opát sa po tejto kúre zázračne uzdravil z bolestí žalúdka a svoju vďačnosť za vyliečenie prejavil tým, že presvedčil pápeža, aby zariadil Ghinovi milosť za zavraždenie sudcu. Ghino bol potom dokonca menovaný rytierom Svätého Jána (Maltézski rytieri). Opát ho tiež urobil priorom špitálu Svätého ducha. Z vyhnanca sa tak nakoniec stal uznávaný cnostný muž. O tom, kedy Ghino zomrel a ako, sa opäť nič nevie, rovnako ako o jeho narodení.
Neprehliadnuteľná pevnosť
Hrad Radicofani nájdete nad rovnomenným mestečkom. Okrem veže, odkiaľ je naozaj krásny výhľad, stoja za prehliadku mohutné hradby a dochované podzemné priechody, ktorými sa chodilo na hradobný valy. Okrem toho sa tu tiež môžete občerstviť v bare, ktorý ponúka aj domáce talianske cestoviny. Autom sa dá dôjsť až k pevnosti, vedľa ktorej je menšie parkovisko. Keď už sa do týchto krajov dostanete, určite stojí za to urobiť si malú odbočku do necelých dvanásť kilometrov vzdialených kúpeľov Svätého Filipa (Bagni San Filippo).
Zo skál tu vyvierajú horúce pramene bohaté na síru, vápnik a horčík, v ktorých sa kúpali už starí Rimania. Voda stekajúca po skalách tu vytvára podobné útvary, aké zvyčajne vídame v kvapľových jaskyniach. Pozoruhodný je najmä skalný útvar Fosso Bianco. V zátišiach s horúcou vodou sa dá kúpať, a to zadarmo (s výnimkou úseku okolo Fosso Bianco, ktorý je chráneným územím). Pre tých, ktorí chcú väčší komfort než je vyhrievanie sa v lesnom potoku, sú v blízkej dedine k dispozícii ešte platené kúpele. Voda z prameňov má teplotu okolo 40 stupňov Celzia, pričom so vzdialenosťou od prameňa samozrejme klesá. Ak budete v Toskánsku, určite stojí za to sa na obe miesta zájsť pozrieť.