Salaš Gstattmoar Alm.Vít Štěpánek, pre iDNES.cz
StoryEditor

Zažite štyri dni parádnej samoty. V neznámom pohorí južného Rakúska

19.05.2016, 00:00

Tiahnuce sa a väčšinou holé hrebene pohoria Gleinalpe na juhu Rakúska sú len minimálne navštevované. Vydali sme sa na štvordenný prechod opustených hôr a užívali sme si pritom panoramatických výhľadom, čelili nepriaznivým vplyvom živlov a vychutnávali si nádherné západy slnka. Dopravne ľahko dosiahnuteľné pohorie môže byť výzvou aj pre vás, píše Vít Štěpánek pre iDnes.cz.

Možno ste tadiaľto prechádzali cestou do Chorvátska či Slovinska a ani o tom neviete. Horský masív Gleinalpe (používa sa aj názov Gleinalm) je totiž preťatý viac než osem kilometrov dlhým diaľničným tunelom, ktorý motoristom uľahčuje cestu z Linzu do Grazu a ďalej na juh. Lenže pomery v Gleinalpe, ktoré dalo meno aj miestnemu tunelu, sú na míle vzdialené uponáhľanej doprave. Kontrast vlastne nemôže byť väčší. Tam hore nevedú žiadne lanovky ani cesty. V celom horskom masíve je len pár záchytných bodov. Najsilnejším dojmom z prechodu Gleinalpe sa stáva samota.

Hory, ktoré sa nedajú
Pohorie Gleinalpe síce nedosahuje ani dvetisíc metrov nadmorskej výšky, ale netreba ho podceňovať. Dostať sa hore na hrebeň znamená absolvovať dlhý prechod z nízko ležiaceho údolia a na záver zasa späť dole. Proviant na prechod treba vziať z najväčšej časti do batohu na chrbát a prinajmenšom zo začiatku letnej sezóny sa oplatí mať spacák. Suma sumárum, ide o ťažký prechod, ktorý si vyžaduje solídnu kolíziu. To všetko vieme a preto sa po vystúpení z vlaku v Knittelfelde príliš nezdržiavame.

Na úvod nás čaká priechod nie príliš zaujímavým mestečkom a až pri moste cez Mur sa napájame na značenú trasu. Dnešný cieľ sa volá chata Steinplanhütte (1670 m), vzdialená nejaké štyri hodiny chôdze a rovný kilometer prevýšenia. Na tomto dlhom úseku obchádzame jedinú obývanú samotu menom Sattelbauer, kde sa pre istotu pýtame na cestu. Aj tak ju neskôr dokážeme stratiť. Značenie sa totiž v celej dĺžke prechodu ukazuje dosť problematické, značky sú vyblednuté a na väčších križovatkách aj chýbajú.

 

Úsek, kde sa za silniaceho víchra v zalesnenom svahu pri sklone viac než 100 percent sa snažíme znovu sa napojiť na hrebeňovku, patrí k najpreklínanejším z celej cesty. Ale silné dojmy tým pre dnešok nekončia. Vieme, že večer má byť oblačno so zrážkami, čo sa asi hodinu pred dosiahnutím cieľa skutočne deje. Chodníček pokrýva poprašok snehu, tesne pred príchodom na chatu sa ale doteraz kompletne zalesnené okolie otvára rovnako ako šedivé mraky a večerné slnko náhle ostro osvetľuje vzdialený, zasnežený masív Koralm na juhozápade.

Spolu s hučiacim vetrom, ktorý hýbe aj so statnými mrakmi, to vytvára wagnerovskú scénu. Chvíľu takmer omámene hľadíme na mimoriadnu panorámu, ale potom predsa len prevážia prízemné potreby. Napríklad teplo v interiéri chaty, ktorá stojí priamo na vrchole výrazného kopca Steinplan, je viac než príjemné a vôbec nevadí, že sme tu okrem personálu úplne sami.


Ľahká medzihra

Nasledujúci deň má byť papierovo ľahký a odpovedá tomu aj realita. Hrebeňovka medzi Steinplanom a chatou Glenalm Schutzhaus sa vlní bez zásadného prevýšenia a za malebným sedlom Stierkreuz sa po prvý raz dostávame na typicky holý, oblý hrebeň. Sme v nadmorskej výške okolo 1700 metrov, pastviny tu v lete spása dobytok, terén je hojne prerastený nízkou kosodrevinou, čučoriedkami aj inými bobuľami. Tým tiež získavame dobrú predstavu o tom, ako bude vyzerať ďalší postup. Salaš Zeismannhütte je začiatkom mája ešte bez hospodára, jeho závetrie poslúži aspoň ako zázemie na obed z vlastných zdrojov.

V strmej, zalesnenej stráni spadajúcej z vrchu Rossbachkogel, ktorá je obrátená na sever, po prvý raz musíme prekonávať záveje starého snehu. To sme už blízko chaty Gleinalm Schutzhaus, ktorá je síce tiež ešte zatvorená, ale susedná budova funguje ako tzv. Winterraum, teda núdzové nocovisko. O veľkej núdzi sa však hovoriť nedá, pretože nocľaháreň je vybavená komfortnými poschodovými posteľami, dekami aj krbom. Miestna odbočka Alpenverein sa o objekt vzorne stará a my tak jeho členom pri zapadajúcom slnku posielame aspoň virtuálne pozdravy. Inak sme si od ľudí odvykli, tento deň sme totiž nestretli vôbec nikoho.


Kráľovská etapa: Proti živlom

Vstávame skoro, pretože tretí deň prechodu je najnáročnejší. V centrálnej časti Gleinalpe nie sú žiadne záchytné body, máme pred sebou najmenej deväť hodín pochodu so značným prevýšením. Od chaty najskôr strmo stúpame na vrch Speikkogel (1988 metrov), druhý najvyšší bod pohoria. Zvesti o famóznom rozhľade, ktorý je dokonale panoramatický, neklamali. Bohužiaľ sa však nemýli ani predpoveď počasia. Silnejúci vietor sa postupne mení v orkán, miestami okorenený ľadovými prehánkami. Dlhé hodiny tak musíme bojovať s nepriazňou živlov, ktoré však drsnú krásu úplne opustenej krajiny viac zvýrazňujú.

Hrebeňovka prekonáva niekoľko hlbokých sediel a z nich sa cesta šplhá zasa späť hore. V priesmyku Polstersattel sme zhruba nad diaľničným tunelom, dole rozpoznávame šnúru áut. Ale cesta je tak hlboko pod nami, že sem žiadny zvuk nedolieha. Pokračujeme teda naším vrchným poschodím a keď sa cesta dlhým klesaním po chvíli ponorí do lesa, sme radi. Stromy nám totiž poskytujú ochranu pred vetrom. Prichádzajú však iné úskalia, predovšetkým rozsiahle polomy, ktoré musíme miestami zložito obchádzať. V jednom úseku sa pár centimetrov široká cestička vinie strmým svahom, že šliapnuť zle by sme skutočne nechceli.

Večer stúpame od samoty Almwirt (1170 metrov) späť na holý hrebeň. Pôvodným cieľom je síce až chata Mugelschutzhaus, ale nakoniec je všetko inak. Okolo šiestej sme na planine pri opustenom salaši Hochalm a jeho krása nám učarovala natoľko že sme sa rozhodli prespať práve tu. Alebo si to len unavené nohy vsugerovali? Večer nám pri zurčiacom prameni vody robili spoločnosť dva kone, o ktorých nevieme, odkiaľ sa vzali a oblaky pred západom slnka ustupujú. S prichádzajúcim šerom sa v diaľke rozsvecujú svetla Grazu a ďalších sídiel. Stíchnutý vietor prestal šumieť v stromoch a naraz nastalo hrobové ticho a počuť len prameň vody. Dokonalé.


Vít Štěpánek, pre iDNES.cz

Späť do civilizácie
Návrat do údolia v posledný deň má byť ľahký a aj odľahčené batohy tomu nasvedčujú. Aj tak dá posledné stúpanie na vrchol Mugel (1630 metrov) zabrať. Hore si aspoň po troch dňoch doprajeme polievku z niečoho iného než z ešusu. Evidentne vzorne spravovaná chata pôsobí útulne a po skutočne dlhom čase stretávame ľudí. Skoro máme strach, či si po zdanlivých sto rokoch samoty dokážeme objednať jedlo. Z Mugelu klesá cesta do Leobenu strmo. Obchádzame niekoľko nádherných salašov, prechádzame úžasnou smrekovcovou alejou a aj keď je únava skutočná, ani dole sa nám nechce. Skúšame mozog motivovať príjemným cieľom: zmrzlinou na námestí aj mäkkým kupé vo vlaku.

Pri posledno odpočinku v zrúcanine hradu Massenburg na okraji Leobenu nás ešte rozosmieva krátka debata s dvomi miestnymi dámami. Na pripomienku odkiaľ ideme, odpovedáme mávnutím ruky smerom na juh, kde sa lesknú ešte zbytky snehových polí na hrebeni Gleinalpe. „Čože, až tam hore?“ divili sa. Na úplný záver prechádzame k nástupišťu cez centrum Leobenu, významné priemyselné a ťažobné centrum. V okolí sa vo veľkom ťažila (a z časti stále ťaží) železná ruda. Mesto má veľké oceliarne. Aj keď sa to napríklad s českou Ostravou nedá zrovnávať, centrum je perfektne upravené a až sterilne čisté a prosperujúce. Vedľa tradičných odvetví sa sem nedávno prisťahovali špičkové technologické firmy, sídli tu aj významná univerzita. Z okien rýchlika ešte naposledy zbadáme hrebeň Gleinalpe a scénku za chvíľu vystriedajú svahy južných alpských pohorí. Prvotné prekvapenie z množstva jedincov homo sapiens okolo nás sme už vstrebali a za nejakých šesť hodín budeme v Prahe. Cestou si v duchu želáme, aby sme v tichom svete Gleinalpe ostali stále.    

Užitočné informácie:

Horský masív Gleinalpe je súčasťou väčšej horskej skupiny Lavanttalských Álp a rozkladá sa v strede rakúskej spolkovej krajiny Štajersko. Dĺžka pohoria je asi 50 kilometrov a najvyšším bodom je vrch Lenzmoarkogel (1 991 m n. m.). na sever a východ sú otočené stráne Gleinalpe pomerne strmé a smerujú do údolia rieky Mur. Južné svahy, klesajúce do kotliny okolo Grazu, sú pozvoľnejšie.

Doprava
Popísaný prechod vychádza z dopravy vlakom do / z Knittelfelde, respektíve Leobenu. Obe mestá ležia na hlavnej železnici v údolí rieky Mur a sú vlakom ľahko dosiahnuteľné. Ak sa rozhodnete pre cestu autom, nie je samozrejme problém zaparkovať v Leobene a do Knittelfeldu dôjdete vlakom.

01 - Modified: 2024-11-21 18:23:48 - Feat.: - Title: Rusko považuje zastavenie dodávok plynu do Rakúska za úplne opodstatnené 02 - Modified: 2024-11-21 15:06:38 - Feat.: - Title: Šimon cestoval 24 hodín „vlakom smrti” v Mauritánii. Prvá pol hodina bola peklo, hovorí 03 - Modified: 2024-11-19 13:54:21 - Feat.: - Title: Influencerka Dominika: Pracujem nonstop. Je stereotyp, že nerobíme. Jazvy po autonehode prijímam doteraz 04 - Modified: 2024-11-19 08:43:58 - Feat.: - Title: Európske historické hotely získali významné ocenenie, bodovali aj tie zo Slovenska 05 - Modified: 2024-11-18 12:45:44 - Feat.: - Title: Rakúski ľudovci, sociálni demokrati a liberálna NEOS začnú koaličné rokovania
menuLevel = 2, menuRoute = style/cestovanie, menuAlias = cestovanie, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
21. november 2024 21:27