Ostrov Ascension rozkladajúci sa uprostred Atlantického oceánu má na mape podobu malej bodky. V minulosti zohral dôležitú úlohu pri spore o Falklandy a je kľúčovým miestom pre európske vesmírne programy.
Zároveň ponúka unikátny pohľad na neúspešné snahy o transformáciu tunajšej krajiny, ktorá sa nepodarila ani pod patronátom Charlesa Darwina. Mnohí Ascension nazývajú ostrovom, kde nič nedáva zmysel.
Na ostrove žije okolo 800 ľudí. Veľká Británia, pod ktorú Ascension spolu s ostrovom Svätá Helena a Tristan patrí, ich počíta k takzvaným dočasným obyvateľom. Kto chce na územie ostrova vstúpiť, musí získať písomné povolenie od zástupcov samotnej britskej kráľovnej.
Miestne letisko, ktoré svojho času disponovalo vôbec najdlhšou pristávacou dráhou na svete, teraz spravuje americké a britské letectvo.
NASA z tohto ostrova sledovala svoje misie Apollo. Podivné spoločenstvo si nemohlo nájsť lepší domov. Ascension sa totiž vymyká aj po stránke životného prostredia. Ostrov je v podstate typom podmorského vulkánu, ktorý postupom tisícok rokov vystúpil nad hladinu Atlantického oceánu.
Až do prvého osídlenia britskými moreplavcami v roku 1815 bol trvalo neobývaný.
Veľa otáznikov
Už predtým však námorníci ostrov radi využívali pri zámorských plavbách. V roku 1726 tu jedna z posádok objavila stan so základným vybavením a zašlý denník. Posádka zistila, že patril holandskému moreplavcovi Leendertovi Hasenboschovi.
Ten žil na ostrove asi rok. Za trest sem bol poslaný kvôli svojej údajnej homosexualite. Zo záznamov z denníka je zrejmé, ako bol ostrov nehostinný. Hasenbosch si v ňom opakovane sťažuje na nedostatok jedla a pitia. Popisuje, ako bol nútený popíjať krv morských vtákov a korytnačiek, neskôr potom svoj vlastný moč. Z denníka nie je viditeľné, ako Hasenbosch napokon dopadol.
Na ostrove sa nikdy nenašli jeho ostatky. List na rozlúčku nezanechal. Nad nehostinnými podmienkami Ascensionu sa svojho času čudoval tiež Charles Darwin.
"Pri pobreží nič nerastie. Na ostrove nie sú vôbec žiadne stromy," napísal si do svojich zápiskov. Možnosti, ako ostrov prispôsobiť, aby na ňom mohli žiť ľudia, neskôr konzultoval s vtedajším riaditeľom britských Kráľovských botanických záhrad Josephom Hookerom.
Ten prišiel v roku 1843 s plánom výsadby stromov na vrchole ostrova Ascension menom Green Mountain. Tie potom mali zachytávať vlhkosť z prúdenia vzduchu.
Skondenzovaná vodná para potom mala poslúžiť ako zavlažovanie pre časť ostrova. Neskôr bola v pláne výsadba pastvín, ktoré mali poslúžiť pre hospodárske zvieratá.
"Ako môžete vidieť, vegetácia je všade okolo nás. Plán bol teda podľa všetkého nadmieru úspešný," opisuje reportérovi BBC biológ Sam Weber. Stojí pritom len niekoľko stoviek metrov od lávových polí.
Príroda prekypuje životom
Okolo vrcholu Green Mountain však príroda prekypuje životom. Či však mal Hooker v plánoch na zurodneni ostrova pravdu, je podľa Webera diskutabilná. "Veľa dnešných vedcov by určite tvrdilo, že ide o pohromu. Na prvý pohľad to tu vyzerá ako tropický raj, ak sa ale dostanete pod povrch, nič tam nie je. Žiadne prepojené väzby, ktoré by človek čakal v tropickom pralese. Všetky druhy, ktoré tu predtým bývali, navyše postupne mizli," dodáva.
Na dlhú dobu napríklad úplne vymizol vzácny druh stromu. Až v roku 2009 ho tu prírodovedci opäť objavili a teraz sa ho snažia rozšíriť v úrodnejších častiach ostrova. Hooker pritom podľa svojich zápisov tušil, že jeho plán zanesenia nových druhov stromov zrejme vytlačia pôvodné endemické druhy flóry.
Netušil však, aký veľký problém v budúcnosti prinesú. "Nemyslím si, že by sme sa niekedy dostali do bodu, kedy by vrchol Green Mountain bol funkčným ekosystémom. Aspoň nie v krátkodobom horizonte. Zabralo by to tisíce rokov," myslí si Weber.
V súčasnosti tu podľa neho ide o neriadený kolobeh invazívnych druhov, ktoré sa v priebehu rokov navzájom pretláčajú. Weber sa teraz so svojím tímom snaží na ostrov zaniesť figovníky, ktoré by postupom rokov mali vytvoriť dobré podmienky pre návrat niektorých druhov pôvodných tráv. Že sa môžu na odľahlý ostrov Ascension vrátiť pôvodné druhy, dobre dokladajú tunajšie populácie korytnačiek.
Po viac ako päťsto rokoch boli potravou pre námorníkov. Tí ich lovili a varili z nich chutnú polievku. Lov skončil až v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.
Desiatky rokov pakt trvalo, než sa tunajšie korytnačí populácie začali spamätávať. Od 70. rokov potom ochrancovia zvierat každoročne registrujú ich rastúce počty.