Celá Ázia je posiata obrovskými sochami Budhov. Ten najväčší leží na juhu Barmy, meria 180 metrov a v jeho tele je obrovské múzeum. A hoci stále nie je úplne hotový, už mu na protiľahlom kopci stavajú kolegu, ktorý bude ešte o fúz väčší a dlhší. Vitajte v budhistickom Disneylande.
Len na porovnanie. Panna Mária v bulharskom Haskove meria 14 metrov, socha Ježiša Krista v Rio de Janeiro 30 metrov, zatiaľ čo newyorská socha Slobody dosahuje výšku 46 metrov. A keď k nej pripočítame monštruózny podstavec, dostaneme sa na 93 metrov. To v Ázii majú iný meter a zoznam sôch čínskych, japonských či thajských Budhov, ktorí sú väčšie ako päťdesiat metrov, má desiatky položiek. Ten najväčší sa dá vidieť v Južnej Barme a aby toho nebolo málo, naproti mu stavajú o dvadsať metrov dlhšieho bračeka. Čoskoro ich má však tromfnúť Čína, kde už vzniká Budha s dĺžkou pol kilometra.
Úlovok do mobilu
Ale naspäť do Barmy. Obria socha ležiaceho Budhu sa dokončuje zhruba dvadsať kilometrov od pôsobivého koloniálneho mestečka Mawlamyine, ktoré bolo v polovici 19. storočia na tridsať rokov centrom britskej Barmy. A predstavuje jeden z najväčších a najpôsobivejších zážitkov, ktoré v Barme uvidíte. Aj s vedomím toho, že nejde o historickú pamiatku (ako skvostné chrámy v Baganu či Mrauk-U), ale skôr o lunaparky či priamo budhistický Disneyland, ktorý vyhľadávajú predovšetkým miestni.
Cudzincov tu moc nestretnete, a keď sa sem vyberiete, musíte počítať s tým, že sa sami stanete zvláštnou atrakciou. A miestni sa s vami budú chcieť fotiť, ako by ste boli najväčšie hviezdy šoubiznisu. Čo dvakrát či trikrát poteší, ale po dvadsiatykrát už je to celkom otrava.
Odpoveď Talibanu
Prvý dojem je veľkolepý. V malom údolí leží na ľavej strane hlavou ku vchodu obrovská postava Budhu s ľahko povzneseným úsmevom, zatiaľ čo na pravej strane uvidíte len maketu obrej hlavy s betónovou konštrukciou naznačujúcu jeho budúce telo.
Ale ani prvý Budha nie je po pätnástich rokoch stále dokončený. Buduje sa totiž z príspevkov veriacich a tie nie sú v inak veľmi chudobnej Barme ktovieaké. A prečo monštruózna stavba vzniká? Obriu sochu ležiaceho Budhu začali mnísi z neďalekého kláštora stavať na začiatku storočia, pričom hlavným impulzom nebola honba za svetovým rekordom, ale naopak správa o zničení slávnych skalných Budhov v Afganistane, ktoré nechali odstreliť vodcovia Talibanu.
Pohľad od pekla
Do vnútra Budhu môžete vstúpiť hneď niekoľkými smermi. Napríklad od nôh, ktoré sa stále dorábajú a ktorých vnútro vzdialene pripomína zmenšenú kópiu cestného tunelu. Alebo sa vydať po oficiálnom schodisku do jeho obrej hlavy, kde má pár zamestnancov zaparkované motorky, na ktorých sem prišli po zadnej, neoficiálnej ceste.
Z hlavy sa dá vyjsť na malú plošinu pod Budhovou tvárou a zblízka si pozrieť metrové drôtené riasy zdobiace Budhovo oko. Miestni žartujú, že raz tu bude stáť lanovka, ktorá premostí údolia a povedie od nosa jedného Budhu k nosu toho druhého. Potom sa môžete vrátiť do útrob a prejsť desiatky miestností, ktoré slúžia ako múzeum a sú naplnené ako obrazmi zo života nepálskeho princa, tak motívmi z indickej histórie. A nechýbajú ani obrazy pôsobivého budhistického pekla, ktoré sú značne naturalistické.
Sleduj svoj krok
Peklom na zemi však môže byť samotná prechádzka útrob Budhu, lebo celá atrakcia je považovaná za sväté miesto, čo znamená jediné: vyzuť si topánky aj ponožky už pri vchode a celú prehliadku absolvovať naboso. To je síce pri budhistických chrámoch a kláštoroch normálne, ale tu stále prechádzate čiastočným staveniskom, a teda podlaha je sem a tam pokrytá kúskami betónu a ďalším stavebným odpadom. Preto je dôležité sledovať vedľa pútavých historických scén tiež podlahu a miesta, kam človek šliape. Priaznivci budhizmu či pútnici nadšení stavebným výkonom môžu prítomným mníchom darovať ľubovoľnú sumu, za čo dostanú certifikát čestných darcov.
Zdroj: iDnes.cz