Cesta k skromnosti nemusí nutne znamenať drinu a život bez vody a kúrenia. Možno vás prekvapí, ako naozaj žijú ľudia, ktorí sa vzdali bývania v metropolách, píše Klára Kubíčková pre idnes.cz.
Dva psy nás vítajú hneď za lipou pri rybníku. Lúka na svahu kvitne nielen letnými kvetmi, ale z trávy sa dvíhajú aj záhony plné zemiakov, kapusty, kelu, brokolice, cukiet a tekvíc. Rastú tu tiež jahody, mrkva, kaleráb a kríky plodia ríbezle a egreše. Záhradkársky raj sa zaobíde bez okopávanie a rovných riadkov, tu sa pestuje takzvane permakultúrne. Na lúke stoja maringotka s prístavbou, o kus ďalej majestátny slamený dom s rozkvitnutou strechou plnou skalníc. Z neho vychádza majiteľka domu. Alžběta Jasanská a jej manžel sa pred šiestimi rokmi rozhodli, že opustia mesto a odídu na vidiek. "Neutiekli sme, nešli sme sa sem schovať. Išli sme sem žiť inak. A napĺňa nás to.“ Manželia sa živia ako hudobní terapeuti, jazdia po škôlkach a školách s bubnami a flautami. Pavel Jasanský bubny aj vyrába, Alžbeta učí v neďalekej dedine. Hoci obaja ako malí jazdili do táborov a veľa času trávili v prírode, život na vidieku im priniesol mnoho situácií, na ktoré neboli pripravení. "Na začiatku sme boli ako dvaja pisári. Na všetko knižky s obrázkami. Načítali sme veľa teórie. Lenže prax sa líši, záhrada je každý rok iná. Učíme sa za pochodu. Susedka sa pýtala, či už máme zasadené zemiaky ako všetci. A hneď nám dala vedro, že jej ostali. Tak sme tiež zasadili, aj keď podľa múdrych knižiek bolo ešte skoro,“ smeje sa Alžbeta.
Práčka, umývačka aj internet
V prvom príbehu museli Jasanskí z pôvodných predstáv značne zľaviť. Na začiatku mali dokonca v pláne prať ručne. „To ma rýchlo prešlo. Žili sme v maringotke, stavba domu trvala päť rokov, aj keď sme si mysleli, že to zvládneme za tri. Do maringotky sme sa nasťahovali v novembri, pre vodu sme chodili k dedinskej studni, elektrinu brali z autobatérie alebo od susedov, ale tí ju občas odpojili. Potom nasnežilo, sneh siahal do polovice lýtok. Živly si nás prišli otestovať,“ opisuje začiatky Alžbeta.
Dnes u nich perie práčka kúpená z druhej ruky, ktorú Alžbeta zapína len na nočný prúd. Vypranú bielizeň hádže do lavóra, vešať ideme do lesíka za domom, kde sú medzi stromami natiahnuté šnúry. Nešikovne ometám dlhú perinu na zemi od ihličia. Naše babičky by ju hneď išli znova vyprať, naškrobiť, vybieliť. My sa tomu smejeme. V 21. storočí nemusí človek šetriť obliečky z výbavy, nové sa dajú kúpiť za bagateľ.
Práve vzťah k veciam, krajine, peniazom a práci bol pre Jasanských podstatným dôvodom, ktorý ich doviedol k presunu na vidiek. „Nie sme závislí na tom, či niekto ohreje a pošle vodu v rúrkach, či pôjde električka. V meste je o človeka postarané. Stačí zaplatiť. Potom tam ale tiež mizne zodpovednosť. Odpadky niekto odvezie, vodu niekto ohreje, vyčistí. Možno je to tak, že skrz tie peniaze to už potom stráca hodnotu a zmysel, nedá sa na to siahnuť,“ uvažuje Alžbeta.
Napriek tomu Jasanskí neodmietajú civilizačné vymoženosti. A nejde len o práčku. Ako v domčeku, tak v maringotke, ktorá teraz slúži ako ubytovanie pre hostí, majú umývačku. Pretože umývanie riadu zaberie človeku hodinu času denne, ktorú je možné stráviť na záhrade prácou, ktorá prinesie plody. Avšak ani s umývačkou to nebolo jednoduché, niekoľko týždňov im stála v kuchyni a nepoužívala sa, pretože Pavel o ňu príliš nestál. Zapojil ju vraj až vo chvíli, keď mu Alžběta pohrozila, že mu schová motorovú pílu. Ďalší vynález, bez ktorého sa na samote nezaobídu. Mimochodom, v maringotke, v slamenom dome a sčasti aj v záhrade, je perfektné internetové pokrytie.
Spojení s prírodou
Späť k domu ideme cez lúku skontrolovať hospodárstvo. Jasanskí nechceli najprv žiadne zvieratá okrem psa, ale k tomu prvému čoskoro pribudol druhý zachránený a prišli aj mačky. Jednou z naivných predstáv v začiatkoch bolo aj to, že hektár lúky budú môcť pokosiť kosou. Lenže skĺbiť prácu v okolitých mestách so stavbou domu a starostlivosťou o záhradu bolo tak akurát, takže si na spásanie trávy zaobstarali ovce. A potom dostali aj dve kozy. "Darmožráčky,“ smeje sa Alžběta. "Mlieko zatiaľ nedávajú, navyše teraz utiekli z ohrady a zožrali pol záhrady. Vrátane kríkov, o ktoré sa staráme päť rokov. To som na nich kričala, že z nich urobíme bubny.“
Do lavóra od bielizne zbierame večeru: cibuľu, zemiaky, kel, kaleráb, mrkvu, veľa zelených vňatí, o ktorých ani neviem, ako sa volajú. Večeriame polievku a do okien sa opiera zapadajúce slnko. Idyla. Idyla, za ktorou je veľa driny. „Bolo ťažké to ustáť hlavne v našom vzťahu s Pavlom. Najmä pre napäté financie. Splácame hypotéku, takže tú nemôžeme byť stále. Jazdíme za prácou. Jeden rok sa Pavel škaredo porezal na cirkulárke, potom som mala zdravotné problémy ja,“ hovorí Alžběta.
Pýtam sa, čo cíti, keď vidí, že to ustáli, že si vybudovali nádherný ekologický dom. „Som vďačná, že to funguje. Tu bola len lúka. Po piatich rokoch už vidno rozrastajúce sa kríky a stromy, tento rok mám prvýkrát kvetinové záhony a neprestávam žasnúť nad tým, ako sa to všetko samo rozrastá. Toto všetko mi dáva väčší zmysel než riešiť, s kým kedy pôjdem na kávu, kedy do posilňovne a čo budem robiť doma po práci.“
Búrlivé výšiny
Príbeh druhý. Na búrlivých výšinách žije s tromi deťmi a manželom Julie Jungwirthová. Na Vysočine fúka, les je od ich domčeka síce kúsok, ale dom stojí na kopci. Preto Juliin manžel začal pred rokmi sadiť stromy. Hospodári na hektárovom pozemku, kam nie je privedený plyn, takže tu raz bude môcť kúriť vlastným drevom. Borovica, smrekovce, japonské topole, duby. Na záhrade aby sa človek bál došliapnuť, každú chvíľu sa ozýva „pozor, stromček!“. Pracovať chodí do mesta, stromčeky má ako koníček. K tomu chov sliepok, prasiat alebo kačíc. A predsa trávi večery pri počítači, vyhľadáva totiž informácie o chove zvierat.
Julie si užíva večery na lavičke pred domom a pozerá na hviezdy. „V meste nič také neuvidíte. Navyše tu je skutočné ticho, to som v Brne, kde som predtým žila, nikdy nezažila.“ Dve staršie deti vozia do blízkeho mestečka do škôlky. Plienky pre najmenšie dcérku používa látkové. Pri dome majú vlastnú čističku, a tak vodou, ktorá by inak tiekla do odpadu, zalievajú záhony. "Hoci trávime každý deň nejaký čas na ceste tam a späť, hoci pranie látkových plienok aj ich skladanie trvá, mám tu oveľa viac voľna, než som mala v meste. Ako v centre vypravíte tri deti na pieskovisko do parku, ako tam s nimi dôjdete ... tu stačí otvoriť dvere na záhradu a deti vypustiť. Navyše, keď som v meste sedela na lavičke a sledovala deti, ako sa na piesku hrajú, bežalo mi hlavou, koľko mi stojí doma práce. To tu odpadá,“ smeje sa Julie.
Nedávno ju navštívila kamarátka z mesta, ktorá bola v šoku práve z toho, akú voľnosť tu deti (a tým pádom aj ich rodičia) majú. „Je zvyknutá svoje dieťa všade po meste sprevádzať, ale tu na samote tie staršie deti naozaj stačí strážiť z okna.“ Život na vidieku je pre ňu navyše lacnejší, odpadajú výdavky za víkendové aktivity, zábavné parky a aqua centrá. „Najlepšia zábava je beztak v lese,“ tvrdí Julie.
Do mesta a späť
A ešte tretia vidiecka zastávka. Korektorka a blogerka Lenka Kavalířová žila do 20 rokov u rodičov na dedine. Každé ráno vyšla naboso von, otrhala plody zo záhrady, raňajkovala v zeleni. Potom sa rada presunula do podnájmu v meste, kde mala všetko na dosah - kamarátov, kaviarne, kultúru. Lenže Lenke chýbala záhrada. Najprv sa s priateľkou starali o požičanú záhradku za Brnom, ale keď im majitelia pokosili bylinky a keď si spočítali, že sa tam dostanú maximálne raz týždenne, pretože cesta trvala hodinu, dostalo vlastné bývanie na vidieku hmatateľnejšie kontúry. Hľadali domček na južnej Morave v dedine, kam by jazdili vlaky. Nakoniec zohnali neobývanú chalúpku v dedine na okraji Chřibov, s malou záhradkou, zato s vlastným políčkom.
Zatiaľ sem jazdia iba na víkendy. „Beriem to ako veľkú školu, naberám skúsenosti, učím sa. Vlastne je skoro všetko stále predo mnou, zatiaľ sme sa postarali len o záhradu a o vypratanie neporiadku a zútulnenie domu. Až teraz začínam pracovať na prvej miestnosti. Spýtajte sa o rok, ako sme ďaleko,“ hovorí. Avšak s každým ďalším návratom do mesta sa teší, až sa presťahujú úplne. „Predtým mi mesto nevadilo, ale teraz mám zakaždým pocit, že sa vraciam do stiesneného priestoru, medzi davy, hluk a smrad, a už sa teším, až zase zmiznem,“ smeje sa Lenka.
Pritom v chalúpke kúri drevom v kachliach a ohrieva na nich aj vodu na umývanie. Od komfortu to má ďaleko, je to skôr taká lepšie chata. „Chceme byť čo najmenej závislé na systéme, pokojne aj za cenu nepohodlia.“ Čistý vzduch alebo napríklad lesy a lúky plné liečivých bylín, ktoré Lenka suší na čaj, drobné nepohodlie bohato vyvažujú.
Plné ruky práce
Filozof Milan Machovec si raz povzdychol: „Chodíme po asfalte, nie po dobrej zemi, vzhliadame na neón, nie na hviezdne nebo nad nami. Ako ešte môžeme okúsiť mravný poriadok kozmu a ľudského života?“ Neviem, či v tých troch navštívených domčekoch a na ich záhradkách niekto filozofuje o mravnosti či o zmysle bytia. V Luži sa zrovna spravujú ohrady, na Vysočine okopávajú stromčeky a prebaľujú deti, pod Chřiby uviedli do prevádzky kachle, stĺkli postele a plánujú novú omietku. Pripadá mi, že nie je nad to mať plné ruky práce, ktorej výsledky sú priame a hmatateľné.
Odísť z mesta nie je nič nové, už na začiatku 90. rokov tento trend opísala sociologička Hana Librová v knihe Pestrí a zelení. Vtedy boli títo „blázni“ skôr na smiech. Po revolúcii sme sa snažili užiť si všetkého, čo kapitalizmus ponúkal, a títo ľudia sa toho vedome zriekali. Dnes ich je oveľa viac, hlavne medzi mladými, ktorí vyštudovali v mestách vysoké školy, ale namiesto toho, aby sa tam aj usadili, snažia sa žiť v súlade s prírodou, čo najviac si toho vypestovať a šetrne nakladať s odpadmi. Odchod na vidiek nemusí byť útekom pred civilizáciou. Skôr cestou k sebe, túžbou ohmatať si vlastné možnosti, pokúsiť sa „narovnať“ vzťah medzi prácou a láskou. Čiže: nasekať drevo znamená vyhriať dom, zaliať záhradu znamená dobre a zdravo sa najesť. V meste tento priamy vzťah práce a lásky mizne, kolotoč zarábania a míňania sa točí rýchlejšie ako na dedine, nemajú lákadlá kaviarní a supermarketov.