Dokopy ich dala náhoda. Neskôr vyštudovali slávnu dizajnérsku školu Royal College of Art v Londýne, ktorá je akousi vstupenkou do veľkého dizajnu a dnes spolu robia dizajnový nábytok, ale aj veľké reklamy pre uznávané značky. V rámci kampane pre Nike na Václavské námestie napríklad priviezli niekoľkotonové kusy ľadu. Aktuálne sme ich zastihli v Londýne a Číne. Slovák Jakub Pollág a Čech Václav Mlynář fungujú ako deFORM.
Článok bol uverejnený v júnovom čísle lifestyloveho časopisu prečo nie?!, ktorý nájdete len dnes vložený v HN.
„Od malička som chcel byť vynálezca, ale predstavoval som si, že budem v laboratóriu v bielom plášti miešať chemikálie. K dizajnu som sa dostal úplnou náhodou. Prvá vec podľa môjho návrhu, ktorá sa dostala do masovej produkcie, bola nápojová kolekcia U – Collection pre BOMMA, ktorú som navrhol v prvom ročníku na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe, a predáva sa dodnes,“ spomína na svoje dizajnérske začiatky polovica dua – Slovák Jakub Pollág. Jeho kolega bol na tom podobne. „Spomínam si, že jedným z mojich prvých výtvorov bol vozík, ktorý som pomocou povrázkov, drôtu a klincov poskladal zo starých kočíkov a bicyklov, čo som našiel na skládke pri našej chalupe. Neustále sme ho s bratom vylepšovali a upravovali a skládka bola pre nás miestom, kam sme chodili pre náhradné diely,“ dopĺňa jeho druhá polovička Václav Mlynář.
Smer Londýn
Ako sa teda zo Slováka a Čecha, z potenciálneho vedca a vynaliezavého návštevníka skládky stanú dizajnéri, ktorých oslovujú veľké firmy a reklamy robia pre veľké značky? Dokopy a do podoby, v akej tvoria dnes, ich dala náhoda. V roku 2011 chceli obaja prvýkrát skúsiť vystavovať na pražskej prehliadke Designblok, ale nechceli každý investovať sám do samostatného stánku. Podmienkou dizajnérskej prehliadky však bolo, že ak chcú viacerí dizajnéri vystavovať spolu, musia byť pod jednou značkou. „A tak vznikol deFORM. Vystavovali sme však každý viac-menej za seba. Po približne pol roku kamarát oslovil Václava, či nechce pre neho skúsiť niečo navrhnúť, ale keďže Václav bol na stáži v Dánsku, poprosil ma, či by som na stretnutie nešiel za neho. Výsledný produkt sme vytvorili spolu a zistili sme, že nám to spolu dobre funguje a odvtedy pracujeme takmer na všetkých projektoch spolu,“ vysvetľuje Jakub. Keď sa tam potom neskôr vrátili, ich stánok bol ocenený za najlepšiu prezentáciu dizajnérskeho štúdia.
Bránu do veľkého dizajnu im však otvorila londýnska škola Royal College of Art. „Je to jedna z najlepších škôl dizajnu na svete. Dokonca posledné roky bola vyhlásená za najlepšiu školu vôbec,“ vysvetľuje Václav, ktorý akurát pred pár dňami odovzdal diplomovú prácu, s tým, že ich lákala reputácia školy, ale aj samotné štúdium v Londýne. A tak sa stalo, že na prednášky či na pivo chodili s dizajnérmi, o ktorých si predtým iba čítali v dizajnových časopisoch.
A aj keď dnes už svetoví chalani pochádzajú vlastne z Československa, ich odvahe a ambíciám to nijako nebráni. „Dnes je úplne jedno, odkiaľ dizajnér pochádza. Je to hlavne o kvalite produktu. Neviem povedať v čom by bol český alebo slovenský dizajn iný, ako ten londýnsky či milánsky. Myslím si, že v súčasnosti sa už nedá úplne hovoriť o špecifických štýloch jednotlivých krajín, ako to bolo v minulosti. Celá dizajnová scéna sa veľa prepojila a hranice jednotlivých štátov už tak veľa neznamenajú. Najlepšie je to vidieť na Londýne, kde sa stretávajú všetky národnosti sveta a vzniká tam veľmi rozmanitý mix všetkých rôznych vplyvov,“ hodnotí Václav.
Vlastné štúdio tak majú okrem Prahy aj v Londýne. „Mať štúdio je mnohokrát aj o stretávaní sa s klientmi a načúvaní im. Väčšinu klientov máme práve v Prahe a v Londýne, ale sem-tam si zaletíme aj na iné miesta,“ dopĺňa Jakub. Ďalším štádiom je potom výroba. Spolupracujú s mnohými šikovnými výrobcami – hlavne v Čechách, na Slovensku a v Poľsku. „Teraz som bol však nejaký čas v Číne, kde riešime výrobu komplexnejších výrobkov pre britskú značku, s ktorou externe spolupracujeme,“ dopĺňa. Inak ale k práci nepotrebujú nič veľké, dnes im stačí počítač, skicár a baviť sa spolu o nápadoch. Raz za čas niečo vyrobiť v dielni.
Byť originálni
Tiež priznávajú, že záber sa im po londýnskej škole ešte viac rozšíril. „Obaja sme obohatili svoje zručnosti o nové technológie, Václav sa zameral na virtuálnu realitu a vývoj aplikácií pre smartfóny, a ja, dá sa povedať, že na robotiku a interaktívne inštalácie. Najradšej máme však asi stále produktový dizajn, ten nám prináša najväčšie potešenie, pretože vidíme priamo niekoho používať náš produkt,“ dodáva Jakub.
Na svojom konte majú množstvo zaujímavých, až bizarných produktov. „Vždy je to o nápade. Zrkadlový stôl bol o idei reflektovať celý interiér miestnosti v jednom malom produkte, ktorý je v jej strede. Naproti tomu naša Rocking Chair experimentuje s tým, ako inak sa dá konštruovať hojdacie kreslo. A svetelné ,klobúčiky‘ pre značku Lasvit boli inšpirované pouličnými lampami Londýna, chceli sme priniesť trochu ulice do domu a naopak,“ opisuje Jakub. Tie posledné spomínané nájdete napríklad na internete za približne 900 libier. V podobných cenových reláciách sa pohybuje aj ich kamenný kávový stolík, ktorý bol vyrábaný v Taliansku.
Ako sami priznávajú, prísť s dobrým originálnym nápadom nie je v súčasnosti vôbec jednoduché. „Instagram a internet celkovo sú skvelé prostriedky na zháňanie informácií, avšak inšpiráciu sa snažíme vždy čerpať odinakiaľ. Často nás veľmi inšpiruje samotný výrobný proces produktov či materiál, ktorý na daný produkt chceme použiť. Ja osobne obľubujem návštevy tovární, kde človek môže vidieť, ako sa surový materiál mení na produkt. Pochopenie výrobných procesov je pre nás nesmierne dôležité a inšpirujúce,“ vysvetľuje Václav.
Reklamy a tetovanie
V podobnom „výrobnom“ duchu vznikol aj ich tetovací prístroj, ktorý bol tiež súčasťou prehliadky Bratislava design week. Zostrojili ho tak, aby si každý človek, sám doma, mohol vytetovať čo chce. „Bola to moja diplomová práca na škole v Londýne. Bude to možno znieť trochu zvláštne, ale navrhol som ho hlavne preto, že nemám veľmi rád konvenčné tetovania. Tetovanie je pre mňa o príbehu. Veľmi ma inšpirovalo väzenské tetovanie, keď každý symbol alebo tvar vypovedá o človeku, skutku alebo je konkrétnou pripomienkou. Myslel som, že by bolo skvelé, keby sa ľudia zase zamerali v tetovaní na príbeh, viac než na estetiku, a to sa dá podporiť napríklad tým, že si tetovanie spravia sami,“ vysvetľuje Jakub. Moderné tetovanie je podľa neho mnohokrát módnym doplnkom alebo spôsobom, ako sa prezentujeme pred širokou verejnosťou. A táto stránka tetovania ho úplne nezaujala, ide mu hlavne o význam. „Sám mám desiatky tetovaní, ale všetky sú realizované mnou alebo mojimi kamarátmi, sú pre mňa spomienkou alebo pripomienkou na niečo konkrétne, sú veľmi osobné a schované pod mojím oblečením,“ prezrádza mladý Slovák.
Od svojich vlastných produktov alebo úletov často zamieria k veľkým klientom, k firmám s konkrétnym zadaním či produktom. Rovnováhu medzi týmito dvomi svetmi sa im však podarí udržiavať. „Myslíme si však, že niekedy človek musí trochu blbnúť a robiť niečo len pre seba, aby mohol zase pokračovať v práci pre iných ľudí. Je to jeden z dôvodov, prečo robíme dizajn, pretože každý projekt je novou výzvou a neprestávame sa učiť a objavovať nové prístupy,“ dopĺňa Jakub. Václav dodáva: „Vždy je to o dialógu medzi nami a firmou, pre ktorú pracujeme. Snažíme sa vždy uspokojiť potreby klienta, ale aj našu kreativitu. Najviac si však ceníme, keď nám dajú voľnosť a neboja sa trochu riskovať. Pri týchto veľkých firmách je problém v tom, že sa často musia riadiť inštrukciami z nadnárodnej centrály, ktorá veľakrát všetko brzdí a nie je taká flexibilná. My sme však zatiaľ natrafili na klientov, ktorí nás mnohokrát podporili v našich šialených nápadoch a neboja sa experimentovať.“ A tak pri predstavovaní dresov hokejovej reprezentácie so značkou Nike priviezli na Václavské námestie v Prahe 10 tony ľadu, v ktorých boli dresy skryté. Pre Heineken navrhli bar, pre Nike niekoľko predajní.
Aspoň raz za rok sa však snažia urobiť nejaký väčší vlastný projekt, ktorý by sa dal potom zaradiť do kategórie Art dizajn, teda limitovanej edície, ktoré nie sú určené na masovú výrobu. Tieto projekty potom väčšinou predstavujú na pražskom Designbloku a milánskom Design Weeku v galérii Rossano Orlandi.
Budúcnosť
Za tých niekoľko rokov, čo spolu pracujú už zistili, kto je v čom lepší a čo koho viac baví, takže si dokážu dobre rozdeliť prácu. Na prvotnom koncepte však vždy pracujú spolu. „To je vždy najzábavnejšia časť projektu. Veľa sa skicuje, testuje a často sa aj vymýšľajú veľmi netradičné prístupy. Práca vo dvojici je skvelá v tom, že si svoje návrhy môžeme navzájom kritizovať, dopĺňať a pretvárať,“ tvrdí Václav. Nie vždy sú však len dvaja. „Je to tak väčšinou, ale keď sme boli pracovne veľmi vyťažení, bolo nás už aj sedem. Máme aj trvalejších spolupracovníkov, s ktorými pracujeme väčšinu roka. Myslíme si, že veľkosť štúdia do 10 ľudí je ideálna, človek dokáže mať stále nad všetkým prehľad a kontrolu. Baví nás mnoho vecí a radi experimentujeme, takže je naozaj ťažké predpovedať, kam nás vietor v budúcnosti zaveje,“ uzatvára Jakub s tým, že verí, že ich zase raz niekto osloví s niečím bláznivým alebo budú mať voľnosť využiť svoju kreativitu naplno.