História domu manželov Brummelovcov v Plzni je viac ako dramatická. Stavba, ktorú nechali majitelia prestavať Adolfom Loosom, sa tento rok napriek tomu po desiatkach rokov vrátila k podobe z roku 1928, píše portál idnes.cz.
Pôvodný jednoposchodový dom na Husovej ulici č. 58 z roku 1886 je dielom plzenského staviteľa Eduarda Kroha. Lenže majiteľom, manželom Brummelovcom, už stavba so sedlovou strechou a historizujúcom priečelím nebola moc po chuti, chceli niečo modernejšie, niečo, čo by viac zodpovedalo novej dobe.
A tak požiadali Adolfa Loosa, s ktorým sa spoznali vo Viedni, aby dom prestaval v podobnom duchu, aký použil v plzenskom byte rodiny Hirschovcov. A to sa tiež v spolupráci s architektom Karlom Lhotom, Loosovým plzenským asistentom, stalo.
Po šťastnom období však prišli aj roky tragické a zlé, ktoré postihli ako dom, tak život majiteľov. Až v roku 1991 sa dom rodine v reštitúcii vrátil, a to synovcovi Michalovi Brummelovi. V roku 2001 spracovali projekt na zreštaurovanie profesor Václav Girs a architekt Miloslav Hanzl. Všetko bolo dokončené až tento rok, keď sa dom v plnom lesku vrátane dobového zariadenia otvoril aj pre verejnosť.
Moderný dom podľa Loosa
Jednoposchodový dom sa pri prestavbe výrazne premenil. Loos vytvoril na západnej strane domu prístavbu v podobe dvojposchodového hranola, ten potom s pôvodným domom opticky prepojil atikou, ktorá zakryla pri pohľade z ulice sedlovú strechu i novú, hladkú fasádu.
Na prvom poschodí podľa Loosovho projektu vznikol päťizbový byt, ku ktorému vedie široké schodisko. Do malej predsiene je vstup zo širokej podesty schodiskovej haly. Odtiaľ vedú vľavo dvere do obývacej izby a ďalej do jedálne, oddelené drevenými stĺpmi od prípravne jedla, vpravo do spálne manželov a ich kúpeľne.
Za jedálňou bola obývacia izba a tiež spálňa matky Jany Brummelovej, Hedvigy Liebsteinovej. Spoločenskými miestnosťami manželov i matky prebieha enfiláda (viacero prepojených izieb, ktorých dvere ležia v jednej osi a umožňujú priehľad cez všetky miestnosti), ktorú zakončujú štvordielne dvere z obývacej izby na priestrannú terasu.
Stávka na miestnych remeselníkov
Adolf Loos rád pracoval s miestnymi kvalitnými remeselníkmi. Kvalitu potreboval, pretože využíval náročne spracované drevo aj ďalšie materiály. Striedal rôzne dreviny aj farby, miloval kontrastné riešenia.
Jedáleň tak nechal obložiť drevom z tmavožltého kanadského topoľa, farbu dreva ešte zvýraznili zlatožlté záclony. Viedenský maliar Robert Aigner vytvoril v jedálni priamo na stenu fresku talianskej krajiny.
Obývacia izba je obložená moreným dubom. Dominantu izby však predstavuje veľký kozub od viedenskej firmy FO Schmidt. Ide o kópiu renesančného krbu z Nancy, ktorý bol za 2. svetovej vojny zničený, takže ho dnes poznáme len vďaka jeho kópiám, vzniklo ich totiž niekoľko. Aj kvôli krbu zvolil Loos ako doplnok historizujúce svietidlá holandského typu.
Obývaciu izbu Hedvigy Liebsteinovej nepoňal v tmavých farbách, naopak pre staršiu ženu volil veselé, optimistické farby a zariadenia: žlto lakované drevo, bledomodré ostenia, zarámované bielou lištou, nad ňou umiestnil farebnú tapetu. Strop ponechal biely. Pre chvíle oddychu vybral sedaciu súpravu a tehlový krb na plynové kúrenie.
Podobu Hedvigy Liebsteinovej od mladého maďarského maliara Kálmána Keményho, ktorý vtedy pracoval v Plzni a neskôr v Londýne, zachytil obraz určený do haly. Tento portrét je dnes v majetku Národnej galérie v Prahe.
Spálňu rozdeľujú rozdielne výšky stropu na tri časti: strednú a najvyššiu časť osvetľuje veľké okno, vstupná časť a priestor na spanie majú znížený strop.
Proporcie všetkých troch zón a ich horizontálne prepojenie zodpovedajú funkciám, ktoré majú plniť: spanie a odpočinok (manželské postele, police pre knihy a písací stôl), úložný priestor (skrine) aj miesto pre líčenie a ukladanie (šatňa so vstavaným toaletným stolíkom a zrkadlami). V tejto izbe bolo použité čerešňové drevo.
Kúpeľňa v bielej
V dome sa zachovala pôvodná kúpeľňa, ktorej keramické obklady pre dom zhotovila v roku 1928 Rakovnická továreň (RAKO). Biele obkladačky 15 × 15 cm s jednou či dvoma klopenými hranami dopĺňa čiernobiela listela, typická pre vtedajšiu dobu.
Niektoré listely časom zmizli alebo boli poničené, firma, ktorá dodnes vyrába keramické obklady značky RAKO, ich však bola schopná opäť vyrobiť.
Z firiem, s ktorými Loos spolupracoval, sa na rekonštrukcii podieľala už len viedenská značka F.O. Schmidt, ktorá Brummelovcom kedysi dodala časť mobiliáru, krb a tapety.
Pre Loosa bola hlavným kritériom pre výber dodávateľov ich kvalita. Vyberal nielen remeselníkov (kde dával prednosť miestnym firmám), ale aj dodávateľov zariadenia interiérov. Vzhľadom na časový odstup a historickým prevratom v druhej polovici minulého storočia však pretrvalo len minimum vtedajších firiem, ktoré by navyše archivovali záznamy o výrobkoch dodaných Loosom a boli schopné dodať ich identické repliky.
Vojna sa domu nevyhla
V roku 1939 dom aj susediaci sklad so stavebným drevom zabrali Nemci. Rodina sa musela presťahovať na 2. poschodie, zrušilo sa aj točité schodisko, vedúce do neho z predsiene a na plochú strechu. Nakoniec boli Brummelovci deportovaní do Terezína a potom oddelene do ďalších koncentračných táborov. Matka Hedviga Liebsteinová zomrela už v Terezíne.
Do svojho domu sa vrátili v októbri 1945. Bol nepoškodený, hoci susediace Škodove závady zničil drvivý nálet spojencov v apríli 1945. Nemecký majiteľ opustil dom tak rýchlo, že našťastie nestačil zobrať cenné vybavenie.
Po roku 1948 však stavba veľmi utrpela zavedením lokálneho vykurovania do jednotlivých miestností, ale predovšetkým rozdelením bytu a nasťahovaním nových nájomníkov.
V roku 1962 prešiel dom do majetku štátu a začal ho využívať Klub architektov. Po smrti Valerie Brummelovej, poslednej členky rodiny, ktorá v ňom žila, prevzal klub v roku 1986 do užívania celý dom.
Boj o záchranu
Budovu vo veľmi zlom technickom stave síce zachránili stavebné úpravy podľa projektu architekta Straňáka, lenže prestavbu pre potreby klubu limitovali finančné i materiálové možnosti investora. Navyše niektoré zásahy do pôvodného poňatia boli veľmi necitlivé.
V 70. rokoch dokonca hrozilo, že sa dom zbúra, aby uvoľnil miesto pre výstavbu autobusovej stanice. A to napriek tomu, že interiér bol už v roku 1969 vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Našťastie intervencia Klubu architektov, nájomníkov i množstva ďalších ľudí vrátane Stevena E. Brummela z New Yorku pomohli dom zachrániť.
V roku 2001 profesor Václav Girs a architekt Miloslav Hanzl spracovali projekt na zreštaurovanie domu. Jeho realizácii pomohlo aj takzvané Plzenské memorandum, ktoré bolo vydané na záver medzinárodného sympózia, ktoré sa konalo v roku 2003 v Plzni pod názvom: "Adolf Loos / Dielo a rekonštrukcia".
Memorandum konštatovalo, že Loosove plzenské interiéry patria k základným kameňom modernej svetovej architektúry a sú nutnou súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva. Apelovalo na zodpovedné inštitúcie mesta, kraja a štátu na povinnosť dôsledne podporovať ochranu týchto pamiatok a vyzývalo majiteľa týchto pamiatok k rešpektovanie ich hodnôt. V roku 2015 sa dom otvoril pre verejnosť.
Architekt Adolf Loos
* 1870 v Brne. Študoval na priemyselnej škole v Liberci a v Brne, potom na drážďanskej technickej univerzite a potom odišiel do Viedne, kde sa čoskoro postavil do čela modernistického hnutia.
V Plzni získal prvú zákazku v roku 1907 a s rôzne dlhými prestávkami tu pôsobil takmer až do svojej smrti v roku 1933. Z Plzne pochádzala aj jeho tretia a posledná manželka, fotografka Klára Becková.
V Plzni realizoval napríklad prestavbu Brummelovho domu a ďalších trinásť bytových interiérov. Jeho stavby nájdete tiež v Brne, v Prahe, vo Viedni či v Paríži. K najznámejším patrí pražská Millerova vila.