Dizajnér Arik Levy, ktorý sa narodil v Tel Avive a žije v Paríži, stále častejšie prichádza do Česka. Za prácou. V jeho štúdiu vznikajú návrhy lustrov pre Lasvit alebo nová stoličky pre Ton, ktoré kúpite aj u nás.
Na tohtoročnom parížskom veľtrhu Maison et objet sa zdalo, že je ho všade plno. Arik Levy spolupracuje s Vitrou, firmou Baccarat a ďalšími renomovanými značkami, pritom neodmieta ponuky od výrobcov menej zvučných mien.
Len tak mimochodom - práve teraz v Paríži vystavuje svoje umelecké diela v Grand Palais. Svetoznámy dizajnér je totiž tiež uznávaným maliarom, scénografom a sochárom.
Prečo pomerne často spolupracujete s českými firmami?
Nemôžem povedať, že si ma české firmy našli, alebo že ja som našiel ich. Neviem, ako sa to stalo, ale jednoducho sa to prihodilo. V Prahe som bol niekoľkokrát. Zoznámil som sa s dizajnérmi a výrobcami, so študentmi, napríklad aj s Luciou Koldovou, ktorá je dnes v Česku považivaná za hviezdnu dizajnérku a ktorá potom u mňa niekoľko rokov pracovala v parížskom ateliéri.
Proste vzťahy s Prahou sa pekne rozvíjali, až prišla prvá ponuka, potom druhá, tretia a ja som si uvedomil, že presne takú spoluprácu potrebujem. A snáď môžem povedať, že v Česku tiež potrebujú mňa. Môžem pomôcť svojim renomé, nápadmi. To je pre mňa až zásadné - vedomie, že posúvam veci dopredu.
Možno zákazky českých firiem porovnať s tými, ktoré dostávate od svetových značiek?
Keď už sme pri značkách... Povedzme si to na rovinu: Baccarat alebo Vitra nemajú zásadnú potrebu pracovať s Arikom Levym. Iste, som prínosom, dodám kvalitný projekt, dobrú prácu. To Baccarat samozrejme potrebuje. Ale moje meno? Bez toho sa zaobíde, veď je sama firma so svetovým menom. Zato české firmy ako Verreum, Bomm, Lasvit alebo Ton so mnou ešte môžu veľa získať. To je zaväzujúce a inšpiratívne. Je skvelé, že môžem byť pri tom, vidieť, ako sa zlepšuje výroba v Česku, Poľsku alebo napríklad v Bulharsku, ako sa premieňa na špičkové remeslo, ba dokonca, na umenie. Teraz už u vás ide o špičkový dizajn a biznis. O dobrý biznis.
Pracujete teda aj pre bulharské firmy?
Nie, zatiaľ nie. Uviedol som to len ako príklad. V Bulharsku som ešte nebol.
Nepodnikol ste ani púť do histórie vlastnej rodiny?
Chcel som do Bulharska ísť pred časom s otcom, áno, tak trochu sa vrátiť - spoznať krajinu predkov. Mám tam vlastne polku rodiny. Ale otec odmietol. Bol strašne naštvaný. Nedokázal odpustiť. A rozhodol sa, že už domov nikdy nepôjde.
Prišiel kvôli komunistom o všetok majetok alebo rodinu zničili fašisti?
Babička a dedko, rodičia mojej mamy, utiekli z Bulharska niekedy na konci 30. rokov. Mamička sa narodila už v Izraeli, zatiaľ čo otecko ešte v Bulharsku. Môj starý otec bol chemik, vlastnil továreň na výrobu kaučuku, ktorú mu, samozrejme, komunisti zabavili rovnako ako všetok majetok, a rodina doslova na poslednú chvíľu utiekla do Izraela. Otec im to nikdy neodpustil.
Ste tiež naštvaný?
To nie, je to už história. Občas si o tom všetkom rozprávam s deťmi, mám tri, musia poznať históriu židovského národa. Rozprávame sa spolu o čase. Aký je to relatívny pojem. Je to len 60 rokov, čo môj otec utekal z vlasti. Len 60 rokov! Je potrebné si pripomínať, čo bolo, to pozitívne aj to negatívne, a hlavne vedieť, čo som sám dnes. Čo sme my. Aby to aj deti vedeli.
A kto teda ste?
Narodil som sa a vyrástol v Tel Avive, žijem v Paríži a som v ňom šťastný. Cítim sa byť sochárom, maliarom, scénografom, dizajnérom...
Aké bolo detstvo a dospievanie v Izraeli ?
Izrael je úžasná krajina, ale pravda, je to krajina v stave vojny, ktorá má problémy politické, finančné, geografické. Je to krajina v extrémnej situácii, kde sú ľudia tiež extrémne motivovaní. Majú veľa odvahy a vždy majú dôvod, prečo podnikaťo, tvoriť. Táto energia, dynamika a akcieschopnosť, to je niečo, čo sa do mňa uložilo a stále funguje. Baví ma vymýšľať nové veci a podvedome sa obklopujem ľuďmi, ktorých to tiež baví. A keď to sami nerobia, nútim ich, postrkujem ich. Inak to neviem. Myslím si, že to je hlavné, čo mi Izrael dal. Ako ma ovplyvnil.
Žili ste tam od začiatku 60. rokov až do polovice 80. rokov. To boli obzvlášť ťažké roky.
Všetky roky sú ťažké - a jednoduché. Ako ste už asi pochopili, som optimista, všetko sa snažím vidieť skôr pozitívne. Nebudem teda opisovať žiadne tragické okamihy. V 60. rokoch šlo 80 percent štátneho rozpočtu na obranu štátu, tak si asi viete predstaviť, ako sa nám žilo. A na akej úrovni bolo napríklad školstvo.
To si ani neviem predstaviť. Každopádne si dokážem spočítať, že ste museli stráviť tri roky na vojne, kým ste odišli študovať do Švajčiarska.
Odišiel som z Izraela v roku 1988. Neviedli ma k tomu žiadne politické či štátotvorné pohnútky, ale osobné dôvody. Nasledoval som dievča, ktoré som miloval. Vo Švajčiarsku som chcel študovať nové výtvarné techniky, materiály, postupy.
Ako dlho trvalo, kým ste sa presadil v Paríži?
Nikoho som nepoznal, nevedel som jazyk, vo vrecku som mal pár drobných, ale do Paríža som musel. Tam musí väčšina začínajúcich umelcov. Niekomu trvá odraziť sa odo dna iba dva-tri mesiace, niekomu 30 rokov. Niekto sa nepresadí nikdy. Záleží, aký ste človek, čo chcete, ako viete komunikovať. Som, našťastie, veľmi sociálny a otvorený.
To je pre vašu profesiu celkom nevyhnutné, nie?
Bezpochyby. Vymýšľame síce rôzne projekty a objekty, ale ide pritom o ľudí. Keby ľudia naše veci nechceli, nepotrebovali, boli by sme bez práce. A tie veci by jednoducho nevznikli.
Dnes sme obklopení miliónom vecí, veľa z nich nepotrebujeme. Načo teda ešte vymýšľať ďalšie?
Svet sa mení. Žijeme inak ako pred piatimi rokmi, nieto ešte pred 10, 50 alebo 100 rokmi. Každý spôsob života má iné potreby. Menia sa domovy, zväčšujú sa kuchyne a zase zmenšujú, obývačky bobtnajú, domy sa vrstevia, pretože zvyčajne bývame najprv sami, potom s deťmi, so starnúcimi rodičmi. Na tých zmenách nie je nič zlé ani rozmarné. Sú prirodzené. Keby neboli, potom by tu vládol komunizmus. Všetci by sme boli rovnakí, v rovnakých domoch, na rovnakých stoličkách, v rovnakých posteliach, študovali by sme rovnaké školy ...
Nie že by mi to niečo nepripomínalo.
Chápem. Toto musíte vnímať veľmi silno a byť na to alergickí viac než ktokoľvek iný. A musíte si teda snáď ešte viac vážiť originalitu, nevšednosť, zvláštnosť. Nie, nemáme potrebu byť zavalení vecami, kúpať sa v tonách objektov, len aby sme si potvrdili, že na to máme. Treba si aj v tejto pomerne neprehľadnej dobe udržať zdravý rozum a slobodu rozhodovania. Že som ale napriek tomu konzument? Ale to nie je žiadna urážka. Keď som dobrý konzument, je to nielen plus pre mňa a potrebné pre moju rodinu, ale predovšetkým je to profit aj pre výrobcov, pre priemysel a obchod. Keď budem mať len malé nároky, nemá priemysel prečo by sa zlepšoval. A celé hospodárstvo bude stagnovať.
Ste celkom pragmatický umelec.
Mal by som sa hanbiť? Ak sa ma pýtate na zmysel práce dizajnéra, túto otázku som si už sám pred sebou odpovedal. Opakujem, že nerobím niečo len preto, že sa mi to páči, ale robím to pre ľudí. Preto mám to remeslo rád, má presne stanovené pravidlá hry. Žiadna teória. Tvrdá prax. Buď urobíte dobrú vázu a ľudia si ju kúpia, pretože je krásna a praktická, alebo vám žiadne reči nepomôžu. Ani keby ste si podplatila všetkých kritikov z odboru. V tejto brandži musíte byť stále o krok vpredu. Dôsledne ísť inovatívnou cestou, mať veľa nápadov, byť progresívny vo zvolenej technike aj spôsobe výroby. Ak zaostanete, prehráte. To ma drží v strehu.
Viete, že veľa ľudí si ale vaše veci nemôže vôbec kúpiť, pretože na ne jednoducho nemá?
Ani ja si nekúpim množstvo svojich objektov. Vo firmw Baccarat, pre ktorú navrhujem, je všetko príliš drahé. Ja viem, šialenstvo.
Šialenstvo. Súhlasím.
Všetci musia zarábať. A keď ide o kvalitu, platí sa dvakrát, trikrát, mnohokrát viac. To je, ako keď pečiete dobrý a zlý chlieb alebo predávate dobrý a zlý guláš. Na prvý pohľad vyzerajú rovnako, ale keď ich ochutnáte... Úspech značiek Hermes alebo Louis Vuitton a Baccarat nespadli z neba. Keď si kúpite kabelku u Hermesa, vydrží vám 20 rokov, keď si zaobstaráte kabelu tamto v čínskej tržnici, za tri mesiace ju vyhodíte. Poznáte to: len bohatí si môžu kupovať lacné veci.
Takže nám nezostáva než na túto trochu šialenú hru, vlastne cenovú politiku, pristúpiť.
Nič by som nebral tak absolútne. Keď si nebudem môcť kúpiť svoju vázu, ktorú som urobil pre firmu Baccarat, prežijem to. Moje deti s mojou vázou koniec koncov bývať nemusia. Ale dom si musím zaobstarať. Aby som predsa mohol žiť s deťmi!
Čo keď si pôjdem kúpiť tamto v tržnici kópiu vašej vázy? Naštvete sa na mňa?
Ja nie, ale vy budete naštvaná. Nebude to proste ono. A to teda spoznáte.
Videli ste už veľa kópií svojich vecí?
Videl som ich dosť. Ale skontrolovať všetko? Nemožné. Viete, aká je jediná účinná obrana? Pracovať, robiť lepšie veci. Potom bude taký jasný rozdiel medzi kópiou a originálom, že ľudia jednoducho kópiu nebudú chcieť.
Irena Jirků, ihned.cz