Vilu s názvom Tonička, postavenú v tridsiatych rokoch minulého storočia na okraji Prahy, kúpil právnik, ktorého koníčkom je práve architektúra. Pustil sa do náročnej rekonštrukcie, pri ktorej sa snažil zachovať cenné historické detaily i celkového funkcionalistického ducha stavby. Rozhovor s právnikom Reném Kuchařom a nasledovania hodný príbeh obnovy vily prináša portál idnes.cz.
Ako ste sa s Toničkou zoznámili?
Naše predstavy o budúcom dome boli od samého začiatku veľmi jasné, nie však skromné. Priali sme si kúpiť stredne veľký, samostatne stojaci domček so záhradou v pokojnom mieste a najlepšie v starej zástavbe. V podstate sme takmer nedúfali v to, že by sa nám niekedy taký dom našich snov podarilo objaviť. A predsa sa tak stalo!
Vilu s pôvabným menom Tonička sme objavili pri prechádzke so psom. Hneď sa nám zapáčila, len sme si hovorili, že je kvôli svojej „vežovitosti“ a veľmi malému pôdorysu trochu nepraktická. Avšak aj tak nás očarila natoľko, že sme v okamihu, keď sa objavila na webových stránkach jednej realitnej kancelárie, neváhali a pri prehliadke sme sa hneď na mieste rozhodli ju kúpiť.
V akom stave vtedy vila bola?
Najprv sme boli z celkového stavu a dispozičného usporiadania tak trochu rozpačití. Dom má štyri podlažia, jedno podzemné a tri nadzemné, z druhého poschodia je východ na priestrannú strešnú terasu. V čase, keď sme ho kúpili, bola na každom podlaží samostatná bytová jednotka s dvomi miestnosťami.
Na prízemí bol spoločný hlavný vstup a bývali tu rodičia pôvodnej majiteľky, na prvom poschodí jej sestra s manželom (to boli aj poslední obyvatelia domu) a na druhom bývalý manžel matky.
Úžitková plocha každého podlažia bola veľmi malá, chýbali kúpeľne (bolo tu len WC pri schodisku) a do obytných miestností sa nevchádzalo priamo zo schodiskovej haly, ale „okľukou“ cez úzku komoru. Všetky pôvodné inštalácie boli v žalostnom stave, alebo úplne chýbali.
Po odstránení omietok sme objavili, že niektoré priečky a časť obvodového muriva na druhom poschodí sú z heraklitu. Bolo nutné ich novo vymurovať z pórobetónu. Ani staré okná už nezodpovedali súčasným požiadavkám na funkčnosť a tepelnotechnické parametre, rovnako ako strešný plášť.
Nezľakli ste sa toľkých nedostatkov?
Všetko, čo sme zo začiatku považovali za negatívum, sa neskôr začalo javiť ako určitá výhoda. Vilka totiž neprešla od doby svojho vzniku žiadnou väčšou rekonštrukciou či úpravou a vďaka tomu sa stavba aj prevažná väčšina pôvodného vybavenia zachovali v takmer nezmenenej podobe.
Ide ako o vnútorné usporiadanie, tak o pôvodnú betónovú dlažbu na chodbách a na verande a tiež pôvodné dosky na podlahe na prízemí a na prvom poschodí. Tieto podlahy „prežili“ osem dekád len vďaka tomu, že sa po celú dobu ukrývali pod niekoľkými vrstvami linolea.
Nemenej pozornosti si tiež zaslúžia drevené zárubne a dvere s pôvodným mosadzným kovaním, ktoré sa takisto zachovali vo výbornom stave, a rovnako liate oblúkové betónové schodisko, ktoré je súčasťou železobetónového skeletu domu, vrátane krásneho rúrkového zábradlia.
S akým zámerom ste sa do rekonštrukcie pustili?
Naším cieľom bolo vybudovať pohodlné bývanie pre dvoch ľudí s domácou pracovňou a izbou pre návštevy. Rekonštrukcii a s ňou súvisiace stavebné úpravy sme si navrhovali úplne sami.
Hlavnou myšlienkou bolo zachovať existujúci vonkajší vzhľad bez akejkoľvek prístavby či iných výraznejších zásahov a tiež autentický duch interiéru vrátane všetkých zachovaných pôvodných prvkov a materiálov.
Aké zmeny ste urobili v dispozícii domu?
Závetrie na západnej strane domu sme uzavreli dverami a premenili na chránené zádverie. Po vybúraní priečky medzi pôvodnými miestnosťami vznikol na prízemí spoločný obývací priestor s kuchyňou a obývačkou. Vstup sem po úprave vedie priamo zo schodiskového priestoru. Spojením existujúceho WC a komory vznikla malá kúpeľňa s výmerou približne 2,5 m2. Pri vybudovaní kúpeľne museli byť zamurované dve pôvodné okná v západnej fasáde, to však nijako zásadne nenarušilo celkový vzhľad domu.
Na prvom poschodí zostal základ dispozície zachovaný. Z pôvodnej kuchyne je pracovňa (s novým vstupom zo schodiska), priechodná do hostinského izby so stavebne oddelenou šatňou.
Samostatná kúpeľňa, vytvorená spojením pôvodnej komory a chodby, zaujíma 3 m2. Na druhom poschodí bola plánovaná hosťovská izba, ale nakoniec sme sem umiestnili spálňu s východom na strešnú terasu. Časť terasy zaberá plne presklená zimná záhrada. Tento príbytok pre citrusy, obdarený nerušeným pokojom a krásnym výhľadom do susedných záhrad a na hviezdnu oblohu, sa stal naším najobľúbenejším miestom.
Na rekonštrukciu domu logicky nadviazali úpravy jeho bezprostredného okolia a plotu. Pred obývacou izbou vyrástla drevená terasa s pergolou, upravili sme aj pôvodnú garáž a celú záhradu.
Z histórie
Dom bol postavený v roku 1932 podľa návrhu architekta Jana Nekvasila, ktorého otec Václav Nekvasil vlastnil a prevádzkoval tehelňu a pomerne významnú stavebnú firmu. Základom nosnej konštrukcie sú železobetónové zvislé a vodorovné nosníky, na murivo boli použité duté kalofrigové tvárnice, ktoré majú výborné tepelnoizolačné vlastnosti. Ich výroba však bola veľmi zdĺhavá a náročná, a tak sa ich použitie príliš nerozšírilo.
StoryEditor