Vancouver, Kanada. Kevin Schmidt, Prospect Point, 2007. Snímka: Phaidon Press
Sú na svete mestá, kde by v najbližších rokoch mohli vyrásť umelecké scény porovnateľné s Londýnom, Berlínom či New Yorkom? Prestížne britské vydavateľstvo Phaidon Press vydalo knihu, ktorá sa na také miesta snaží upozorniť.
Titul nazvaný Umelecké mesta budúcnosti alebo avantgardy 21. storočia tvrdí, že v libanonskom Bejrúte, kolumbijskej Bogote či v rumunskom univerzitnom meste Kluž rastú umelecké scény, ktoré budú z roka na rok "hrať čoraz výraznejšiu úlohu v stále viac globalizovanom svete".
A rovnako významné sú podľa autorov knihy umelecké scény v Lagose, Novom Dillí, Istanbule, Johannesburgu, San Juane, Sao Paule, Soule, Singapure a Vancouveri. Kniha bude oficiálne predstavená na tohtoročnom knižnom veľtrhu v Johannesburgu.
Objav zabudnuté civilizácie
Kurátori, kunsthistorici, doktorandi umenia, kritici či galeristi, ktorí sú pod knihou podpísaní, pri každej metropoly do hĺbky opisujú jej historický vzťah k umeniu a taktiež vyberajú súčasných žijúcich umelcov, z ktorých by sa mohli stať budúci avantgardisti, píše denník New York Times.
Podľa neho jedným z kritérií výberu bolo, aby súčasné umenie malo v meste dostatočnú infraštruktúru, či už v podobe štátnych grantov alebo neziskových organizácií a súkromných darcov. "Zdravie" miestnej umeleckej scény autori posudzujú podľa toho, nakoľko čerpá zo svojich vlastných tradícií či kultúr a ako intenzívne sa zároveň venuje tvorbe experimentálneho umenia.
Napríklad v prípade kolumbijského mesta Bogota sa autori odvolávajú na Josého Rocy, ktorý bol v roku 2004 v San Juane prvým kurátorom tamojšieho polygrafického trienále. Roca v knihe hovorí, že bogotská umelecká scéna zo všetkého najviac pripomína dobrodruhov, ktorí v džungli úplnou náhodou narazia na zabudnutú civilizáciu.
"Miestna umelecká scéna vznikla rovnako náhodne. Úplne prirodzene, bez akýchkoľvek zásahov umeleckého trhu," dodáva Roca. Upozorňuje však, že akokoľvek záujem o Bogotu stúpa, medzinárodných kurátorov do mesta stále jazdí príliš málo.
Iný by si vybral Šanghaj
V kapitole venovanej Bejrúte kniha upozorňuje na neziskovú nadáciu Arab Image Foundation, ktorá vo svojich zbierkach zhromaždila už vyše pol milióna fotografií z histórie umenia na Blízkom východe. V prípade Singapuru autori knihy na základe interview s miestnymi umelcami tvrdia, že súčasné umenie v meste ochromil dekádu trvajúci zákaz performance vo verejnom priestore.
A v rumunskom Kluži autorom ako argument slúži obrie umelecké centrum The Paintbrush Factory, tamojší vyhlásený komplex workshopov, štúdií a galérií.
Jedna z kurátoriek práve prebiehajúceho istanbulského bienále Jens Hoffmann však upozorňuje, že výber v knihe je čisto subjektívny. "V mnohých prípadoch ide o mestá, kde sa už teraz odohrávajú bienále a kde sa umelci usadzujú, ale to ešte neznamená, že tu vzniknú umelecké trhy či centrá. Rovnako dobre by bolo možné na zoznam umiestniť Štokholm, Šanghaj, Varšavu alebo Glasgow," dodáva .
Server ArtInfo zase poukazuje, že napríklad v Sao Paule sa už teraz koná druhé najstaršie umelecké bienále na svete a že ak sa mesto nestalo vyhľadávanou umeleckou destináciou doteraz, nie je dôvod si myslieť, že to za tridsať rokov bude inak.
Pozrite si ďalšie zábery z knihy:
San Juan, Puerto Rico. Tony Cruz Pabón, Drawing on Ball Park, 2003
San Juan, Puerto Rico. Radames `Juni' Figueroa, Bez názvu (Zebra, Tiger and Leopard Roof), 2009
Lagos, Nigéra. Andrew Esiebo, Bez názvu, z cyklu Pride, 2012
Istanbul, Turecko. Asli Cavusoglu, Murder in Three Acts, 2012
Istanbul, Turecko. Nilbar Güres, The Living Room
Nové Dillí, India. Gigi Scaria, Someone Left a Horse on the Shore, 2007
Kniha vyzdvihuje aj sochu kórejského umelca Jungho Oaka v čínskom meste Anyang.