Ten marcový deň v roku 1994 si síce už nevybavuje na minútu presne, ale najskôr prebiehal nejako takto: druhýkrát tehotná manželka Suzana sa práve hrala v izbe s malým synom, keď povedal: „Idem na strechu konečne dať dole tú anténu.“
A potom prišla rana. Sanitka, operácia, strach...
Po niekoľkých dňoch sa Francúz Phillippe Croizon prebudil v nemocnici v Tours, lenže keď chcel pohnúť rukou, nohou, nič. Znova a zase nič.
Vydesil sa. Tá rutinná cesta na strechu totiž pre vtedy 26-ročného klampiara mala desivý zvrat. Keď stál na kovovom rebríku, zasiahol ho prúd z vysokého napätia a prešlo ním 20-tisíc voltov. Trvalo 20 minút, než sused zavolal pomoc, a popáleniny na jeho tele boli také zásadné, že mu lekári museli amputovať ruky aj nohy. Ostali z nich iba pahýle.
Po prebudení plakal. Iba pár minút, no vraj sa pýtal: Prečo ja.
Bol zúfalý. „Mal som dve možnosti. Umrieť, alebo žiť.“
Prešlo 11 rokov, odkedy vydal knihu Rozhodol som sa žiť, takže už je vám jasné, ako dilema na nemocničnom lôžku dopadla. Croizon sa vtedy ľutoval, ale pred ním „hral“ televízor. A v ňom práve bežal dokument o plavkyni, ktorá pokorila prieliv La Manche. „Keď ona, prečo nie ja?“
Bláznivé! To sa snáď dá bez končatín plávať? Veď aj Croizon nedávno pre španielsky denník Marca opisoval: „Desať rokov trvalo, než som začal chodiť do bazéna a cvičiť. Dovtedy som si zvykal na svoje telo. Ale bol som v rehabilitačnom centre, kde som dostal tú najdôležitejšiu radu: že nemožné je len v našich mysliach, pretože všetko ide.“
Keď konečne plávať začal, bolo to desivé. „Pamätám si, ako som ho prvýkrát v septembri 2008 stretla a on nedokázal zaplávať ani dve dĺžky v bazéne. Nemal žiadnu fyzičku,“ hovorila trénerka Valéria Carbonelová.
Lenže mal výdrž. Drel 5 hodín denne. S okuliarmi, šnorchlom a plutvami priskrutkovanými k protézam na nohách. A po dvoch rokoch tréningu zdolal La Manche.
Čakal drsný 24-hodinový boj vo vlnách, nakoniec sa z Anglicka do Francúzska dostal za necelých 14 hodín! Fandil mu vtedajší prezident Nicolas Sarkozy aj desaťtisíce Francúzov, ktorí hltali jeho príbeh.
„Bolelo ma celé telo, ale ani na okamih som neprestal pochybovať, že to dokážem. Chcel som hendikepovaným ukázať, že život nie je len utrpenie.“
Stal sa celebritou. Vydal tri knižky, obchádzal prednášky. Plával však ďalej a po La Manche bolo jeho métou zdolať všetkých päť úžin medzi kontinentmi. Keď v septembri 2012 pokoril aj časť Beringovej úžiny medzi Aljaškou a Kamčatkou, čím dokončil misiu, spýtala sa ho manželka: Tak, a čo teraz?
O sekundu odpovedal: Dakar!
Suzana sa iba usmiala.
Slov nebolo treba. „Ona aj ja sme hneď vedeli, že ma nemôže nič zastaviť.“ Dakar podobné príbehy miluje, uchvátil aj šéfa rely Etienna Lavigneho. Lenže stále tu bolo veľa prekážok.
Tá prvá: Ako riadiť auto?
Yves Tartarin, bývalý pilot a dnes konštruktér, nakoniec pre Croizona vytvoril špeciálny joystick, ktorý ovláda pravým kýpťom. Umožňuje mu zrýchliť, brzdiť aj zatáčať. Ľavým zvyškom ruky riadi, zapína svetlá aj smerovky a otvára okná. „Je to ako hrať videohru na obrej obrazovke,“ žartuje Croizon. A keby náhodou systém zlyhal, môže plyn aj brzdy ovládať navigátor.
Hoci Croizonov príbeh púta pozornosť aj motivuje, na jeseň vážne hrozilo, že na Dakar nakoniec nepôjde.
V rozpočte jeho tímu chýbalo 100-tisíc eur, zásadná položka. Potom však prišiel trénovať na rely do Maroka, kde bol aj Násir Al Attíja. Bohatý katarský šejk, zároveň dvojnásobný dakarský víťaz aj olympijský medailista z Londýna v streleckej disciplíne skeet.
„Prišiel za mnou a povedal: Je nemysliteľné, aby si nešiel na Dakar. A dal mi tých 100-tisíc eur. Je to skvelý jazdec a ešte lepší človek. A pre mňa nový idol,“ povedal Croizon.
Predvčerom o 12.23 lokálneho času sa tak aj vďaka slávnemu mecenášovi v paraguajskom Asuncióne – rovnako ako stovky iných – vydal v ústrety 14-dňovej trase a 8 800 kilometrom tohtoročného Dakaru. Prvú etapu dokončil na 52. mieste. Má rešpekt z nadmorských výšok aj jazdy v piesku. Napriek tomu hovorí: „Fyzicky som dobre pripravený a mal by som to zvládnuť.“
Posilňoval pravé rameno, čo je v jeho prípade kľúč k dojazdu, a spolieha sa najmä na podporný tím. Nejde o výsledok, Dakar je pre neho posolstvom. „Posolstvom, ktoré je určené pre každého, či už je zdravotne postihnutý, alebo nie: Prestaňte sa sťažovať a robte to, čo chcete. A napríklad sa to vydarí. Tak, ako som sa ja kedysi rozhodol, že sa nevzdám.“
Ak 14. januára skutočne dorazí až do cieľového Buenos Aires, možno mu manželka znova položí tú otázku: „Tak, a čo teraz?“ S odpoveďou opäť váhať nebude, už teraz ju má pripravenú: doletieť na Mesiac.
Usmievate sa? Tak si vybavte jeho motto: „Nič nie je nemožné.“