Marián Hossa po návrate domov ešte nevedel, kedy presne dorazí na Slovensko najslávnejšia hokejová trofej – Stanleyho pohár. Ale niečo naznačil. „Práve sa upresňujú termíny a tentoraz som ten svoj chcel posunúť na neskôr. Takže trofej by mohla doraziť až koncom augusta,“ uviedol Hossa.
Snímka: HN/Pavol Funtál
Ideálnym dňom na uskutočnenie osláv pre slovenských fanúšikov je pre neho buď piatok, alebo sobota. Organizáciu budú mať „pod palcom“ pravdepodobne Hossovi spolupracovníci a kamaráti Peter Neveriš a Miroslav Kubis. „Latka sa v súvislosti s oslavami každý rok zvyšuje. Vlani urobil Marián Gáborík v Trenčíne veľkú šou a určite sa bude očakávať aj odo mňa niečo špeciálne,“ dodal Marián Hossa.
Vaši spoluhráči z Chicaga ešte oslavujú triumf v NHL, no vy ste už pricestovali domov. Prečo ste sa tak ponáhľali?
Veľmi sa teším na svoje dve deti, ktoré som nevidel už mesiac a pol. Ony odišli domov už po prvom kole play-off, lebo sme strašne veľa cestovali a aj keď sme boli doma v Chicagu, tak sme bývali v hoteloch. Snažil som sa naplno venovať play-off v NHL a ony to chápali. Teraz sa na ne veľmi teším.
Na Slovensko ste prileteli práve na Deň otcov, čiže to je asi ideálne príležitosť na spojenie viacerých osláv doma v Trenčíne.
Tak toto mi úplne vypadlo, ale určite áno. Urobíme doma nejakú malú rodinnú oslavu.
Čo bolo pre vás náročnejšie, vybojovať tretí Stanleyho pohár v kariére, alebo ťahať niekoľkodňovú šnúru osláv so spoluhráčmi a fanúšikmi?
Nedávno sme to rozoberali s chalanmi, že už nie som najmladší. V roku 2010 sme boli tie oslavy väčšie aj párty trvali dlhšie. No teraz som chodil vždy okolo tretej ráno domov, lebo ten vek naozaj už cítim. Ale prekvapilo ma, že som vydržal chodievať každý deň.
Rovnako ako v rokoch 2010 a 2013, aj teraz prišlo do ulíc Chicaga vyše dvoch miliónov fanúšikov. V čom boli tohtoročné momenty výnimočné?
Každá z tých troch osláv bola niečím výnimočná. Teraz sme boli na bejzbalovom štadióne Soldier Filed, kam prišlo 70-tisíc ľudí a pri prejazde mestom v otvorenom autobuse to boli neskutočné davy. Chicago je hokejové mesto, ľudia tým žijú a bolo to neuveriteľné. Najmä pre tých chalanov, čo to zažili prvýkrát – krútili hlavami, že to nie je možné.
Čo vám v súvislosti s minulotýždňovým ziskom Stanleyho pohára najviac utkvelo v pamäti?
Asi ten moment, že sme triumfovali na domácom ľade, že sme mohli trofej dvihnúť pred domácimi fanúšikmi. To bol krásny pocit a ten mi najviac zostane v pamäti.
Je v silách Chicaga s vami v zostave vybojovať aj štvrtý Stanleyho pohár?
Bude záležať na vedení klubu, koho si nechá v tíme a koho pošle preč. Myslím si, že kostra mužstva sa udrží, bude mať svoju identitu a mužstvo bude silné. No je veľmi ťažké obhajovať triumf v Stanleyho pohári – mužstvo je z dlhej sezóny vyčerpané a má veľmi krátky čas na prípravu na nový ročník. Budú dochádzať sily, ale kvalita v tom tíme je.
Máte už 36 rokov, no napriek vyššiemu hokejovému veku ste v tejto sezóne nastúpili na všetkých 105 duelov základnej časti a play-off. Prekvapilo vás to?
Vôbec som nečakal, že by som odohral všetky zápasy. Som veľmi rád, že mi zdravie vydržalo. Snažil som sa po každom zápase udržiavať, cvičil som v posilňovni a cvičil som tie veci, o ktorých viem, že mi pomáhajú. A že som vydržal až do posledného finálového duelu, to je asi môj rekord v počte odohratých zápasov a som rád, že sa sezóna skončila víťazne.
Stanleyho pohár ste získali tretíkrát v kariére, čím ste sa stali najúspešnejším Slovákom v NHL. Čo to pre vás znamená?
Veľmi ma to teší. Možno si to teraz až tak neuvedomujem a príde to až časom. Ale som veľmi rád, že som prišiel do klubu, s ktorým som za šesť rokov mohol trikrát získať Stanleyho pohár, čo je neuveriteľné. Určite si to uvedomím neskôr.
O tri dni sa bude voliť nový šéf slovenského hokeja. Sledujete predvolebnú kampaň medzi Richardom Lintnerom a Igorom Nemečkom?
Samozrejme. S Richardom sme veľmi dobrí kamaráti, no nezaujíma ma to len kvôli tomu, ale zaujíma ma aj budúcnosť slovenského hokeja. 25. júna sa bude rozhodovať. Verím, že príde k pozitívnej zmene a Richard Lintner zvíťazí.
Ku kampani Lintnera prispel vo videonahrávke aj váš fínsky spoluhráč Kimo Timonen. Nahrávali ste to vy?
Nie. Točili to chalani okolo Richarda Pavlikovského, aj to vymysleli – bol to taký marketingový nápad, aby ľudí nažhavil. Aj to, čo sa robí marketing v Chicagu – to tam dovtedy nebolo. Dotiahli tam mladých, šikovných ľudí, ktorí to chceli robiť; také niečo môže nastať aj na Slovensku. Treba tam dať novú krv a priniesť niečo pozitívne do hokeja. A Rišo Lintner na to má všetky predpoklady.