V noci vo vlaku, cestou do Košíc, ma zobudilo škriabanie v hrdle. Výborne, som na ceste na svoj prvý maratón, nikdy som tak veľa nezabehol a namiesto plnej pohody som chorý. Rýchlo som sa zamyslel, či by som mohol neštartovať. Nemohol. Číslo pridelené, spolubežci docestovaní,„fanklub“ zabezpečený. Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.
Štart
Pripínam si špendlíkom štartovacie číslo a v tlačenici zaujímam pozíciu. Už som poučený z iných pretekov – hlavne to neprepáliť na úvod. A tak po výstrele začínam pomerne zvoľna a postupne sa dostávam do tempa. Je to jednoduché, ako už toľkokrát pri behu – ísť a nezastaviť. Košické centrum preplnené, ľudia tlieskajú a povzbudzujú. Cítil som sa veľmi útulne, hoci som „votrelec“ z hlavného mesta.
10. kilometer
Prvých pár kilometrov to ide bez problémov. Pravidelné občerstvovacie zastávky pomáhajú udržiavať telo v správnej frekvencii a zbytočne sa nevyčerpať. Dobehol som vodiča, ako sa táto funkcia volá, s veľkým nápisom 4:00. Ak sa ho teda budem držať, do cieľa by som mal prísť za štyri hodiny. Človek by ho až chcel predbehnúť, veď čo sa tak vlečie. Lenže on veľmi dobre vie, že toto konštantné tempo bude mať celých 42,195 kilometra. S najväčšou pravdepodobnosťou na rozdiel odo mňa...
21. kilometer
Prvá polovica je za nami. Úspech. Pelotón sa očisťuje o polmaratóncov a už by to malo ísť z kopca. Táto eufória mi vydržala asi kilometer. Potom som si spočítal, koľko nesmierne veľa ešte ostáva do cieľa. A všetko na tvrdom asfalte, žiadna tréningová mäkká trávička.
28. kilometer
Dostávam sa opäť do tempa. Beží sa mi s ľahkosťou a predbieham aj vodiča. Pochabá naivita, že svoj náskok pred ním udržím. Na najbližšej občerstvovacej stanici ma dobieha, podľa vzoru „nezastavujem, máme zpoždění“. To už je nejaký 33. kilometer a začína sa boj. Očami stále v diaľke hľadám nasledujúci balónik, označujúci, že vzdialenosť do cieľa opäť o kilometer klesla.
36. kilometer
Predbieham prvých odpadlíkov, ktorí nasadili príliš rýchle tempo a nezvládajú to. Ja tiež prestávam zvládať, vodič aj spolubežci sa mi pomaly strácajú. Kilometre počítam, ako keby každý ďalší znamenal zásadný zvrat v mojom živote. Pri 38. som už na konci so silami. Chvíľu postojím s iontovým nápojom a hybaj opäť dobiehať magické číslo 4:00.
40. kilometer
Telo si robí, čo chce. Nohy vedia urobiť len jediný rytmický pohyb. Každá odchýlka pichľavo bolí a hrdlo sa opäť ozýva. Presne to som potreboval... Našťastie sa na obzore zjavil a postupne priblížil balónik s magickým číslom 40. Začínam si uvedomovať, že to dám. Stále viac sa vnáram do centra Košíc a diváci tlieskaním vyťahujú z bežcov posledné zvyšky síl. Kilometer a pol pred cieľom pridávam a sám nemôžem uveriť, že som vytiahol na také obrátky.
Cieľ
Nakoniec sa zjaví biela slávobrána a po modrom koberci prekročím jej líniu. Chvíľa hlbokého vydýchania a už ma prekonávajú endorfíny. Smejem sa – ja som to fakt dal. Môj prvý maratón a dokonca pod štyri hodiny, ktoré som považoval za nedobytnú hranicu. Ďakujem, zážitok, na ktorý sa nezabúda.
Rekordná bola účasť aj odmeny
Minirozhovor Organizátor košického maratónu Branislav Koniar pre HN:
O aktuálnom ročníku košického Medzinárodného maratónu mieru hovoríte ako o rekordnom. V akom zmysle prepísal rekordy?
V prvom rade to je účasť. Kým minulý rok sme mali 9500 účastníkov, tohto roku sa ich počet vyšplhal na 10200 v deviatich kategóriách. Doteraz najviac peňazí bolo vyčlenených aj na odmeny – celkovo 80-tisíc. Tie však predstavujú len menšiu časť rozpočtu.
Čo bolo pri organizácii maratónu najdrahšie?
Už tradične to sú technické a bezpečnostné aktivity, ktoré zhltli najviac peňazí. Celkovo dosiahol rozpočet maratónu 550-tisíc eur.
Košický maratón je najstarší v Európe, v nedeľu sa konal už jeho 91. ročník. Rastie aj záujem sponzorov?
Určite áno, každý rok nám pribudne jedna-dve nové značky. Tohto roku sme mali zhruba dve desiatky relevantných sponzorov. Sú to väčšinou menšie spoločnosti, s ktorými však máme dobré skúsenosti.