Spoločná poľnohospodárska politika je jedna zo supranacionálnych oblastí Európskej únie. To znamená, že rozhodovacie právomoci boli presunuté z nižších úrovní – národných na tú nadnárodnú. Je to zároveň prvá oblasť EÚ, kde boli právomoci takto prenesené. Jedným z hlavných cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky je produkcia dostatočného množstva potravín, zaistenie ich bezpečnosti, riadenie výroby a obchodu. Poľnohospodárstvo je jednou z najdôležitejších oblastí, a aj preto sa naň vynakladá značná časť rozpočtu Únie. V začiatkoch Európskeho spoločenstva tvoril rozpočet pre poľnohospodárstvo 70 percent celkového rozpočtu, čo sa však v posledných rokoch zmenilo. V súčasnosti sa na inovačné poľnohospodárstvo, bezpečnosť potravín a udržateľné využívanie pôdy a lesov vynakladá len asi 40 percent rozpočtu EÚ.

Už v Rímskych zmluvách z roku 1957 boli zakotvené základné ciele spoločnej poľnohospodárskej politiky, medzi ktoré patrí napríklad zvyšovanie produktivity, technologický pokrok v tejto oblasti alebo zabezpečenie dodávok za optimálne ceny. Do praxe však táto politika oficiálne vstúpila až v roku 1962. Spoločná poľnohospodárska politika sa snaží tiež chrániť životné prostredie, zabezpečuje pracovné miesta a tiež chráni poľnohospodárov pred rôznymi krízami a kolísavými cenami.

Spoločná poľnohospodárska politika v podobe, v akej je dnes, platí od januára 2014. Reforma tejto politiky bola jedna z najväčších reforiem Európskej únie za posledných desať rokov. Najväčšie zmeny sa udiali v oblasti priamych platieb farmárom a politiky rozvoja vidieka. Zrušili sa kvóty a iné druhy podpory a väčšia dôležitosť sa tiež začala klásť na environmentálnu stránku. Ozývajú sa však už hlasy volajúce po ďalšej reforme, keďže niektoré pôvodné ciele tej poslednej sa naplniť nepodarilo.

V rámci tejto politiky najviac investícií putuje do Francúzska, kam ide až 20 percent týchto financií. Trinásť percent ide do Nemecka a také isté percento do Španielska. Ďalšími najviac profitujúcimi krajiny v rámci spoločnej poľnohospodárske politiky sú Taliansko a Veľká Británia.