Politické špičky podpísali Lisabonskú zmluvu 13. decembra 2007 a chceli jej účinnosť stihnúť do volieb do Európskeho parlamentu, ktoré boli naplánované na rok 2009. Do platnosti nakoniec vstúpila prvého decembra 2009. Európska únia sa predtým snažila prijať ústavný text, ktorý však v referende odmietli Francúzi a Holanďania a značná časť štátov zostala nerozhodnutá. Následne nastalo obdobie sebareflexie, keď sa únia snažila vymyslieť, ako sa viac priblížiť k európskym občanom. Odpoveďou mala byť Lisabonská zmluva pozmeňujúca Zmluvu o EÚ a Zmluvu o Európskom spoločenstve.
Podpísaniu zmluvy predchádzalo neformálne stretnutie európskych lídrov na októbrovom samite 2007 v Lisabone, od čoho sa tiež názov zmluvy odvodil. Štáty sa takisto dohodli, že sa vyhnú referendám a bude stačiť, ak ich prijmú národné parlamenty. Referendum oznámilo len Írsko, odmietla ho Veľká Británia aj Dánsko. Zaujímavosťou je, že Maďarsko ratifikovalo zmluvu iba štyri dni po podpise, 17. decembra 2007.
Po Lisabonskej zmluve dochádza vo fungovaní EÚ k množstvu zmien, ktoré čelili kritike z mnohých strán. Zmluva sa úspešne vyhla názvu ústava, hoci text pôvodnej ústavy, ktorú sa ratifikovať u niektorých členov EÚ nepodarilo, do značnej miery kopíruje. Cieľom novej zmluvy bola akcieschopnejšia a dynamickejšia Európska únia. Okrem premenovania zmlúv a jasného definovania, kto je európskym občanom, taktiež posilnila úlohu Európskeho parlamentu v zákonodarnom procese a pozornosť upriamila aj na národné parlamenty, ktoré tiež dostali viac právomocí. Vymedzuje i právnu subjektivitu EÚ a ruší takzvaný maastrichtský chrám prijatý v Maastrichtskej zmluve a upravený v Amsterdamskej zmluve. Zmeny sa nevyhli ani Európskej komisii. Predseda mal byť po novom zvolený podľa toho, ako dopadli voľby do Európskeho parlamentu, čo sa dovtedy nemuselo vždy dodržiavať. Prvýkrát sa taktiež vyskytuje zmienka o možnosti vystúpiť z EÚ (článok 50).
Výnimku z určitých pasáží dostali Poľsko, Veľká Británia a Írsko.
Reuters
StoryEditor