Slovenskí učitelia adresovali počas štrajku viacero odkazov vláde. Prinášame vám pohľad Lukáša Hirka, ktorý učí na základnej škole v Košiciach. Jeho príspevok vyvolal na Facebooku obrovský záujem, zdieľali ho stovky ľudí.
Dobrý večer, pán Fico,
na úvod sa vám ospravedlňujem, že píšem tak neskoro večer, ale až teraz som sa vrátil z druhej práce, ktorú ešte popri základnej škole musím mať, aby som uživil rodinu a aby mi banka nezobrala byt, ktorý sme si kúpili.
Je mi ľúto vášho pracovníka, ktorý musí triediť toľko nevyžiadanej pošty, koľko Vám od nespokojných učiteľov prišlo. Možno si dokonca bude musieť zobrať robotu domov. Je nás takých dosť. Ale ľúto mi je v prvom rade Vás, pán premiér. Musí to byť strašné, keď sa na vašich výrokoch baví toľko ľudí. Je mi Vás ľúto viac než to, že kvôli spomínaným veciam som dnes (v deň synových prvých narodenín) svoje dieťa ani nevidel. Áno, máte pravdu, je to moja chyba, veď to robím pre svoju rodinu a nie pre štát. Dostali ste ma.
Čo teda robia učitelia pre štát. Očakávate, že začnem vypisovať rad radom, čo som urobil počas šiestich rokov mojej praxe aj pre Vás, pán Fico, urobil? Omyl. To by bolo príliš egoistické a na takýchto princípoch fungujete vy, nie ja. V prvom rade som vďačný tým učiteľom, ktorým som prešiel cez ruky ja. Keď som bol siedmak na základnej škole, povedal som si, že ak by som náhodou raz učil, tak to bude geografia a ja by som chcel byť ako on. Hovorím o mojom triednom učiteľovi zemepisu. Hádajte, čo robím teraz. Ale pre Vás je to málo, keď ide učiteľ príkladom a svojim postojom, správaním a spôsobom práce vedie deti k cieľavedomosti a schopnosti rozmýšľať, čo ďalej. On ma nasmeroval, no koľko bolo tých, ktorí ma ovplyvnili, to si netrúfam ani odhadnúť. Keď ma triedny učiteľ na strednej brával hrať tenis, nemám pocit, že by to robil pre seba. Nebol som mu vyrovnaným sparingom a časom som zistil, že sa náš vzťah upravil. To, že ďalší učiteľ, ktorý ma viedol v školskej hudobnej skupine, mal v skúšobni polovicu svojich vecí, zrejme nestojí za reč. To, že mi spríjemňovali štúdium na základnej a strednej škole a aj takým spôsobom vychovali ďalšieho človeka, ktorý chce toto robiť pre školstvo ďalej, to je podľa vás nič. Nič pre tento štát.
Už počas praxe na vysokej škole sa mi darilo. Mal som dobré nápady, myšlienky, nemal som problémy s empatiou a nejeden cvičný učiteľ mi zložil kompliment, že by sa rád inšpiroval aj mnou a vždy čaká, čo kedy urobím a čím ho prekvapím. Mňa to nakoplo, aby som robil teraz veci ešte lepšie. Vy im za to pripisujete veľkú nulu, ja nie.
Aktívny učiteľ sa veľmi často stretáva s rôznymi druhmi výsmechu a toto sú najčastejšie otázky, zväčša s dávkou irónie a sarkazmu, či už zo strany nezainteresovaných alebo učiteľov, ktorí to už vzdali: -To prečo toto robíš? - Za také peniaze? - Čo tu (pozn. v škole) ešte robíš? - Prečo nejdeš domov k rodine? - To za to aj niečo máš? Preklenúť sa cez to je ťažšie, no dá sa. A prekonávanie tohto procesu, ktorý zo mňa má urobiť vyhoreného a tradičného učiteľa, ktorý neprinesie do vyučovacieho procesu a mimoškolských aktivít žiadny nový vietor, je pre vás opäť nič.
Neustále sa sťažujete na novinárov. Tak sme zaviedli predmet MEDIÁLNA VÝCHOVA, kde im chceme vštepiť základy práce s médiami. Učíme deti na kvalitu. Hodiny a hodiny presedím pri grafickej úprave školského časopisu Prestávka, aby produkt nebol odpadovým materiálom, aby vyzeral, aby deti videli kvalitu.
Na kolene sme zariadili vysielacie štúdio školského rádia Mauribox a ešte stále po 4 rokoch zariaďujeme, lebo nie sú peniaze. Namiesto akustickej peny máme po stenách polepené kartóny z vajec. Nenalepili sa samé. Ani technika sa nenakonfigurovala sama, a to už vôbec nespomínam údržbu a servis v popoludňajších hodinách. Učím deti vysielať, stretávam sa s nimi, upravujem relácie, strihám príspevky. Všetko po nociach. Začíname so školskou televíziou. Luxus? Nie. Aby sme mohli zakúpiť dva televízory, museli sme makať na projekte. Odmena žiadna, iba dobrý pocit. A to nepíšem o tom, aká činnosť ešte len príde.
Málo? Aby mali deti záujem o geografiu, tri roky som robil online súťaž Geomacher pre žiakov. Čo som z toho mal? Vzbudenie záujmu o predmet a menej času pre seba a blízkych. Spomínanú stránku, doménu a webhosting si platím sám, vešiam tam materiály pre deti a komunikujem s nimi aj takouto modernou formou.
Organizujem školské plesy. Do tomboly nosím veci z domu. A to už ani nespomínam také malichernosti, ako sú papiere na kopírovanie atď. Ak chceme mať na škole interaktívnu tabuľu, polovica učiteľov sa musí zapojiť do projektu a pracovať na ňom, inak si ju nemôžeme dovoliť. Chcem robiť veci ešte lepšie. Ale ako, keď môj mobil je výkonnejší než počítače v učebni. Supluje ich môj súkromný.
Učím deti prácu so zvukom, ozvučujeme školské akcie. Musím tam prísť dve hodiny skôr, dve hodiny neskôr končím. Vymyslel som spevácku súťaž. S deťmi skúšame v piatok poobede, vo finálnej show ich doprevádzam s ďalšími známymi košickými hudobníkmi. Aby toho nebolo málo, každý rok organizujem popoludňajšie súťaže, ktorých cyklus trvá 2 mesiace.
Chodievam cez víkendy s deťmi na výlety, na hokej, popoludní s nimi pozerám v škole filmy. A nech mi niekto povie, že o druhej končím. Často ma v príchode domov predbiehajú tí, ktorí končia o piatej. Telefonujem za svoje, všetky tlačoviny, ktoré vyrobím vyzdvihujem vo svojom voľnom čase, jazdím svojim autom za svoju naftu. Mimochodom, keby som si ho (už jazdené) mal kúpiť sám, tak ho nemám. Organizujem hudobné a geografické talkshow. Využívam na to súkromné kontakty a otravujem známych ľudí s tým, že im viem pokryť možno časť cesty, občerstvenie za vlastné. Aby som mal aspoň ako tak reprezentatívny nábytok v triede, musel som otapetovať skrinky. Navrhujem a vyrábam profi diplomy, aby za súťaže nedostávali deti trápne skice z 80. rokov vytlačené na béžovom farebnom papieri. Spravujem školský YouTube kanál, aby sme presvedčili, že školstvo žije v roku 2016. Ale klameme. Vy ho zabíjate a toto, čo sa už dlhšie deje je jedna strašná agónia.
Nie som ani v polovici toho, čo by som mohol písať. Je to v podstate pod moju úroveň, ale aspoň vidíte, čo ste ma prinútili urobiť. A to nútite aj ostatných kolegov: robiť pod úroveň. Pod úroveň toho, čo by chceli, čo by mohli.
Ó, pán premiér, opäť ste ma dostali. Veď nič z uvedeného som neurobil pre štát ale pre deti. A štát netvoria ľudia. Ani budúce generácie, ktoré budú rozhodovať o smerovaní krajiny a ktoré teraz sedia doma a prizerajú sa na celý tento cirkus. Ale vám to môže byť jedno. Nahromadené máte, moc vám chutí a starobu prežijete v izolácii od spoločenskej úbohosti, ktorú tu nastavujete tým, že kašlete na normálny vývoj tých, o ktorých sa chceme my starať a vychovávať.
Ja viem, vy by ste dali aj zo svojho, ale keď raz už tie peniaze nie sú... Mrzí ma, keď vás médiá označujú za zlodeja, no nie ste v tom sám. Ja som zlodej tiež. Okrádam svoju rodinu o čas, ktorý investujem do školy a výchovy detí prostredníctvom mimoškolských aktivít bez nároku na odmenu, lebo v tom vidím zmysel. Okrádam svoju rodinu o peniaze, ktoré investujem do školy a do žiakov. A vôbec ma to nemrzí. Mrzí ma to, že neviem, ako dlho vydržím.
Lukáš Hirko, učiteľ na ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova, Košice