O tom, kam to v živote dotiahneme, rozhoduje do veľkej miery vzdelanie. Ak by sa Juraj lepšie učil, možno by dnes neskončil ako radový administratívny pracovník, dostal by sa na vysokú školu a tento článok by čítal z pohodlia svojho teplého manažérskeho kresla. Kam sa bude uberať naša kariérna dráha, však niekedy vôbec nezávisí od našej snahy či schopností. V niektorých prípadoch je o našom osude vopred rozhodnuté. Stačí sa “zle” narodiť.

Ak by sa Juraj narodil ako zdravotne postihnutý alebo s inou farbou pleti, možno by nedostal šancu ani na štandardné základné vzdelanie. Zdravotne postihnutí a Rómovia na Slovensku nezriedka navštevujú špeciálne základné školy. Niektorí z nich by však zvládli aj učivo bežnej základnej školy. Porucha učenia, pozornosti či správania, ale často i farba pleti, tieto deti automaticky zaraďuje medzi problémových a slabších. Učitelia sa popri 20-30 ďalších deťoch nestíhajú individuálne venovať problémovému dieťaťu. Pedagogickí asistenti sú nedostatkovým tovarom, predstavujú pre školu ďalšie výdavky a proces je vraj komplikovaný.

„Namiesto toho, aby sa školy prispôsobovali potrebám detí, tak sú deti ´prispôsobované´ dobrému chodu školy. A tie, ktoré k nemu neprispievajú, sú z nej rôznymi spôsobmi vyčleňované,“ hovorí Elena Gallová Kriglerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry. Mnohé deti sa nedostanú do hlavného prúdu vzdelávania, akým sa označujú bežné základné školy. Už pred vstupom do školy niekto určí, že tam nepatria. A to ovplyvní celú ich budúcnosť. Od toho sa odvíja možnosť výberu a pokračovania ďalšieho štúdia, zamestnania a v konečnom dôsledku to ovplyvňuje i plat, a teda životná úroveň človeka. Bez ohľadu na to, či majú deti nejaké zdravotné problémy, pochádzajú z kultúrne odlišného alebo chudobného prostredia alebo iba majú práve ťažké životné obdobie.

Ako je to vo svete
Vo svete je pritom tento problém ešte omnoho vypuklejší. Ak by sa Juraj z úvodu článku narodil v niektorej z menej rozvinutých krajín, do školy by sa možno nedostal vôbec. Podľa UNESCO do školy nechodí až 75 miliónov detí, v subsaharskej Afrike je to až tretina detí. Veľké rozdiely sú aj pri vyššom vzdelaní.  „Zatiaľ čo v bohatých krajinách dokončí vysokú školu viac než tretina detí, v mnohých častiach subsaharskej Afriky je to len zlomok. Na univerzitu sa dostane len päť percent detí,” píše sa v správe UNESCO o nerovnosti narúšajúcej šance detí na vzdelanie. Na Slovensku je úroveň ukončených vysokoškolákov podľa Eurostatu necelých 24 percent, pričom priemer 28 krajín EÚ je vyše 35 percent.

Nerovnosť má však aj svoje temnejšie zákutia. Správa UNESCO poukazuje na to, ako extrémna chudoba a s ním spojený hlad súvisí s horším prístupom k vzdelaniu. Až tretina detí v rozvojových krajinách sa dostáva do školy s narušeným plnohodnotným vývojom mozgu kvôli chronickej podvýžive. To im znižuje šancu k dobrému prospechu a  neskoršiemu uplateniu. A tak sa môžu len ťažko vymaniť z chudoby. Samostatnú kategóriu pritom tvoria dievčatá, ale tiež menšiny, ktoré sú vo vzdelávaní v mnohých častiach sveta diskriminované.

Naše silné a slabé stránky
Keď sa pozrieme na Slovensko v globálnom meradle, zistíme, že sme na tom dosť dobre. Čo sa týka práva na vzdelanie, podľa hovorkyne ministerstva školstva Beáty Dupaľovej Ksenzsighovej spĺňame štandard rozvinutejších krajín. Povinná školská dochádzka platí pre všetky deti od šesť do 16 rokov, vrátane detí so zdravotným postihnutím. Medzi hlavné prednosti slovenského školstva v globálnom porovnaní patrí podľa nej hlavne bezplatné vzdelanie.

Jedným z problémov slovenského školstva je už spomínaná klasifikácia detí do rôznych kategórií. „Slovenské školy akoby dokázali efektívne pracovať iba s tými deťmi, ktoré si nevyžadujú nadštandardnú asistenciu a majú silnú podporu rodiny vo vzdelávaní,“ potvrdzuje Miroslava Hapalová z neziskovej organizácie Člověk v tísni Slovensko. Napriek tomu, že rezort školstva argumentuje, že náš vzdelávací systém je inkluzívny, a teda zabezpečuje právo každému dieťaťu na kvalitné vzdelanie, podľa odborníkov z neziskového sektora je to ďaleko od pravdy.

Na medzery slovenského školstva poukazuje nasledovný príklad. Omnoho ťažšie to majú popri Rómoch aj deti s poruchami učenia či správania sa. Predstavte si, že vaša dcéra vám povie, že ju spolužiak kope a pľuje na ňu. Zistíte, že to robí hyperaktívny chlapec s poruchou pozornosti, ktorý si takouto formou (iba) vynucuje pozornosť spolužiakov. Pretože má diagnózu ADHD. Keďže nechcete, aby vaša dcéra trpela, požiadate rodičov hyperaktívneho chlapca, aby ho prehlásili na inú školu, najlepšie azda na špeciálnu. Jeho rodičia sa však búria, pretože intelektom svojim spolužiakom stačí a majú právo vybrať si školu pre jeho vzdelanie. Takýto konflikt môže skončiť až na súde. Rodičia chlapca by museli pre neho hľadať alternatívnu školu iba ak by protistrana preukázala, že ostatným deťom v triede venuje učiteľ menej pozornosti ako hyperaktívnemu dieťaťu, a sú tým pádom diskriminovaní. Inak školský zákon tak ľahko neobídu. „Učiteľ tak v snahe nediskriminovať dieťa s poruchou správania môže ľahko odopierať pozornosť zvyšným žiakom, i v snahe pomôcť. Spoločnosť jednoducho stále nie je pripravená na integráciu detí, pretože zostáva nevyriešených veľmi veľa otázok. A je to ako v začarovanom kruhu,“  poukázal na problém špeciálny pedagóg Centra špeciálnopedagogického poradenstva v Bratislave Jozef Štefan. 

Na to, aby sa predchádzalo neoprávnenému zaraďovaniu žiakov do systému špeciálneho školstva, podniká štát aj konkrétne kroky. Jedným takým je napríklad Národný projekt inkluzívnej edukácie. Tímy odborníkov sa v rámci neho snažia už v materských školách stretávať najmä s rómskymi deťmi a na základe diagnostiky odporúčať rodičom, na akú školu ich prihlásiť.

Medzi základné praktické prekážky, brániace školám vzdelávať inkluzívne, radí Hapalová napríklad chýbajúci podporný a poradenský systém pre školy, súčasný spôsob hodnotenia škôl naviazaný na výsledky externého testovania žiakov, nedostatok financií, ale najmä spôsob ich distribúcie, ktorý priamo podporuje pro-segregačné tendencie a v neposlednom rade nedostatočné personálne a odborné kapacity škôl.

Doživotne a ešte ďalej
Tí, čo si myslia, že púť vzdelania sa končí maturitou, výučným listom alebo vysokoškolským diplomom, sú na omyle. Svet sa mení príliš rýchlo, učiť sa preto musíme celý život. Spoločenské a ekonomické zmeny vo svete so sebou priniesli väčší dopyt po rôznych doplnkových zručnostiach popri hlavnej činnosti profesie. „V malých školách nie je raritou, že jeden človek robí ekonóma, personalistu, účtovníčku či tajomníčku, pritom za stále rovnaký plat,“ uviedla príklad ekonómka bratislavskej Špeciálnej základnej školy Jana Steinerová.

Okrem špecifických zručností pre svoje povolanie musí pracujúci v 21. storočí ovládať aj celý rad iných zručností vrátane medziľudskej komunikácie, sebariadenia a schopnosti učiť sa, ktoré mu pomôžu čeliť neistotám na rýchlo sa meniacom trhu práce. „Vzdelávací systém by mal ponúkať rôzne možnosti a prístupy, ktoré by umožnili ľuďom hľadať svoje vzdelávacie cesty celý život. V súčasnosti však skôr núti ľudí veľmi skoro sa špecializovať a ponúka malé možnosti ´prestupnosti´ z rôznych vzdelávacích prúdov,“ skonštatovala Kriglerová.

Týmto trendom, ktorý v minulosti nebol taký výrazný, sú znevýhodní najmä starší ľudia, o čom svedčí ich vyššia nezamestnosť aj na Slovensku. Riešením je celoživotné vzdelávanie. „Rozširovanie a získavanie kvalifikácie znamená pre každého viac možností zamestnania sa, bez ohľadu na vek,“  dodáva Ksenzsighová.

Možno aj práve kvôli výberu povolania v rannom veku máme pomerne vyťažené univerzity tretieho veku. Niektorí ich absolventi si vďaka nim plnia alebo doháňajú kariérne sny. „Mala som potrebu rozšíriť si obzory. Najprv som absolvovala prvý ročník všeobecného základu a potom dva roky odboru Regenerácie psychofyzických síl seniorov,“ povedala aktívna seniorka Gizela Bašťovanská. Keďže sa jej opätovné štúdium zapáčilo, vychodila aj tri roky psychológie.

Slovensko v celoživotnom vzdelávaní v rámci Európy zaostáva. v rozvinutých krajinách sa na ďalšom vzdelávaní zúčastňuje desať a viac percent ľudí, u nás je to len okolo troch percent dospelej ekonomicky aktívnej populácie, vyplýva zo správy OECD. Dôvodmi, prečo sa u nás tento prístup nepresadil, je jeho cena, čas neprispôsobený dospelým záujemcom o ďalšie vzdelávanie - učiť sa nemusia len nezamestnaní - a obmedzená akceptácia tohto typu vzdelávania zamestnávateľmi.

Cieľ rovný pre bohatých i chudobných
Rozvojové krajiny sa v roku 2000 prostredníctvom Miléniových rozvojových cieľov zaviazali, že za nasledovných 15 rokov dosiahnu stopercentnú základnú školskú dochádzku. To sa podľa expertov do konca roku 2015 s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí. Školská dochádzka sa zatiaľ celosvetovo zvýšila iba o dve percentá – z 88 na 90 percent. Jedným z dôvodov, prečo sa cieľ nedosiahol je to, že polovica detí, ktoré dnes nechodia do školy, pochádza z konfliktných zón, upozorňuje Šimek. Aktuálne je to napríklad Sýria, odkiaľ k nám mieri časť utečencov a ich detí. Pozitívne však je, že sa v rozvojových krajinách v školskej dochádzke priblížil počet dievčat ku chlapcom.

Svet  má momentálne ešte ambicióznejšie plány. V rámci Cieľov udržateľného rozvoja chce OSN v nadchádzajúcich 15 rokoch spraviť pokroky v inkluzívnom a celoživotnom vzdelávaní. Jedným z bodov je napríklad zabezpečiť, aby všetky dievčatá a chlapci dokončili bezplatné, inkluzívne a kvalitné vzdelanie, ktoré bude smerovať k efektívnym študijným výsledkom. Na dosiahnutie tohto predsavzatia sú podľa Jakuba Šimeka z Nadácie Pontis potrebné veľké investície, a preto ho dokážu naplniť najmä krajiny s vyšším alebo stredným príjmom, ako sú napríklad Kanada, Francúzsko, Maďarsko či Slovensko. „Pre chudobnejšie krajiny je tento cieľ nerealistický. Ale napríklad bod o vyrovnaní rozdielov v dochádzke dievčat a chlapcov môžu naplniť jednoduchšie aj chudobné krajiny ako napríklad India, Nigéria či Peru,“ doplnil Šimek.

Kritici Cieľov udržateľného rozvoja poukazujú na to, že väčšina krajín nedosiahne všetky ciele. To však nemusí byť taký vážny problém. „Ide iba o ideál, ku ktorému by sa chceli krajiny pred rokom 2030 priblížiť,“ vysvetľuje Šimek. Ako zároveň poukazuje UNESCO, nie vždy ide len o kvantitu. Dôraz treba klásť na kvalitu. V správe to organizácia vysvetľuje na príklade výskumu v Indii, ktorý ukázal, že len o niečo menej než polovica tretiakov dokáže prečítať prvácky text.

V núdzi spoznáš Slovensko
Jednou z možných ciest ako globálne zlepšiť situáciu vo vzdelávaní, je aj rozvojová spolupráca. Jej poskytovateľom je aj Slovensko. Slovenskú oficiálnu rozvojovú pomoc poskytujeme pod značkou SlovakAid v krajinách ako je Keňa, Afganistan či Moldavsko. V oblasti vzdelávania sa sústredí najmä na odborné vzdelávanie so zameraním na vstup na trh práce a vlastné podnikanie, vzdelávanie učiteľov a vybavenie školských zariadení v menej rozvinutých krajinách.

Na jej realizácii sa podieľajú aj mnohé slovenské organizácie. Zameriavajú sa na chudobnejšie a zraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Viaceré sa venujú napríklad rozvoju študentov na základných a stredných školách a tiež rozvoju technických zručností mladých ľudí. Medzi tieto organizácie patrí napríklad Nadácia Pontis, ale aj Človek v ohrození či eRko - Dobrá novina.

Tento článok je piaty z 20-dielneho seriálu o Cieľoch udržateľného rozvoja, ktoré budú svetoví lídri schvaľovať na samite v New Yorku v septembri tohto roka. Seriál vzniká v rámci Európskeho roka rozvoja 2015 v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií.

Ciele udržateľného rozvoja

1. Odstrániť chudobu vo všetkých jej podobách kdekoľvek na svete
2. Odstrániť hlad, podvýživu a dosiahnuť potravinovú bezpečnosť
3. Zaistiť zdravý život a podporiť blahobyt
4. Zabezpečiť vzdelanie v rovnakej kvalite pre všetkých a podporiť celoživotné vzdelávanie
5. Dosiahnuť rodovú rovnosť a posilniť postavenie žien a dievčat
6. Zaistiť dostupnosť vody, udržateľný vodný manažment a sanitáciu 
7. Zabezpečiť prístup k dostupnej a udržateľnej energii
8. Podporiť udržateľný ekonomický rast, zamestnanosť a dôstojnú prácu
9. Stavať odolnú infraštruktúru a podporiť udržateľnú industrializáciu a inovácie
10. Znížiť nerovnosť v rámci krajín a medzi nimi
11. Vytvárať bezpečné a odolné mestá a ľudské osídlenia
12. Zabezpečiť udržateľnú spotrebu a výrobu
13. Vykonať okamžité kroky v boji s klimatickou zmenou
14. Zachovať a udržateľne využívať oceány a moria
15. Chrániť pevninské ekosystémy, podporovať udržateľný lesný manažment, bojovať proti rozširovaniu púští
16. Zabezpečiť prístup k spravodlivosti pre všetkých, vytvoriť efektívne a zodpovedné inštitúcie
17. Posilniť globálne partnerstvo pre udržateľný rozvoj