Na úvod sa patrí poznamenať, že nie som fanúšikom referend vo všeobecnosti. Nie, všeľudové hlasovanie nepovažujem za etalón demokracie ani za najlepšiu formu rozhodovania. Binárna forma referenda nutne vyžaduje redukciu komplexných problémov do jediného slovka a vedie ľudí k skratkovitému uvažovaniu.

Svoje miesto má preto len v situácii, keď je nevyhnutné v relatívne krátkom čase prijať čierno-biele rozhodnutie, ktoré sa rovnakou mierou dotkne všetkých zúčastnených, celého politického spoločenstva. Dobrým príkladom môže byť delenie či spájanie štátov alebo napríklad aj výmena meny. V žiadnom prípade však nepovažujem za rozumné takto rozhodovať o rozsahu práv menšín, selektívnom upieraní možnosti formálne si usporiadať vzťah so životným partnerom či o forme vzdelávacích programov. Takéto otázky do referenda principiálne nepatria a na hlasovaní by som sa nezúčastnil, aj keby som s (deklarovanými) cieľmi referenda súhlasil.

Referendum o otroctve

V tomto zmysle tiež považujem vysoko nastavenú latku účasti pre platnosť referenda za prospešnú, pretože vytvára podmienky, aby bolo platné, len ak je téma naozaj dôležitá a mobilizačná zároveň. Čo sa naplnilo, keď občania vyjadrili vôľu, aby sme vstúpili do Európskej únie.

Niečo celkom iné sa však deje v takpovediac asymetrickom referende, keď istá skupina ľudí čerpá z výsledku zjavné výhody na úkor iných, prípadne konzervuje nerovnovážny, diskriminačný stav. Keby o rovnosti rás, univerzálnom volebnom práve (nevraviac o práve žien zastávať volené úrady) či otrokárstve rozhodovali občania v referende a nie tie údajne od života odtrhnuté politické elity, dodnes by sme viedli vášnivé diskusie, či skutočne možno nazývať černocha človekom. Pretože tradícia velí, že niektoré tvory sa rodia ako otroci, nie sú to ľudia...