Otázka, či je Slovensko súčasťou Západu alebo Východu, alebo či tvorí akýsi most medzi oboma civilizačnými celkami, a myšlienka všeslovanskej vzájomnosti (najlepšie na čele s Ruskom), je stará pomaly dvesto rokov. Uvedená doba nás delí aj od jubilanta Ľudovíta Štúra, kontroverznej postavy slovenských dejín a politického myslenia.

Nechajme bokom spory o jazyk a jeho vplyv na tvorbu slovenského národa, pozornosť si zaslúžia aj úvahy neskorého Štúra o postavení slovenského národa a slovanstva v kontexte civilizačného sporu medzi Východom a Západom.

Liberalizmus ako egoizmus

Po sklamaní z revolučných rokov 1848/1849 píše utiahnutý Štúr dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré môžeme považovať za jeho politický testament. Sám v depresii si uvedomoval, že spoločnosť sa nachádza v kríze, ktorá má podľa neho pôvod v úpadku nábožensko-mravných hodnôt.

Východisko z krízy videl v akomsi „očistenom duchu kresťanstva“, ktoré sa nachádza v slovanskom svete a najmä v Rusku. Krajine, ktorá nie je zasiahnutá a pokazená západným liberalizmom. Idealizovaná predstava Ruska predstavuje pre Štúra záchranu.

Predpovedá habsburskej monarchii zánik a záchranu a nádeje upína k Rusku. Jeho absolutizmus a feudalizmus pokladá za skutočnú alternatívu k demokracii a kapitalizmu. Západ považuje za sebecký, pretože nemá zmysel pre obetavosť. Liberalizmus a individualizmus hodnotí ako prejav egoizmu.

Pod hegemóniou tejto ríše sa slovanské národy môžu národne oslobodiť a zachrániť. Spojením sa do jednej kultúrnej veľmoci budú schopné vyriešiť krízu a úpadok Európy a založiť veľkú historickú epochu slovanstva. Štúr vyjadruje ostrú kritiku pri analýze pomerov v krajinách západnej Európy.

Poukazuje na sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť, že síce rastie v západných krajinách veľké bohatstvo, ale zároveň sa prehlbuje bieda určitých sociálnych vrstiev. Vzájomná nenávisť a odcudzenie je medzi nimi už také veľké, že v týchto krajinách už nie je možné zlepšiť celkový spôsob života. Na Západe vládne podľa Štúra prílišný individualizmus a sebecký utilitarizmus. Odmieta akceptovať moderný spoločenský rozvoj a západnú kultúru hodnotí ako úpadkovú.

Oponenti Štúra

Štúrov celoživotný oponent Jonáš Záborský odmieta Štúrovu idealizáciu slovanstva a Slovákov. Zásadne sa vyslovuje proti Štúrovej snahe povyšovať ľudovú kultúru a odmieta jeho romantickú idealizáciu ľudu a jeho presadzovanie v národnoemancipačnom procese. Ľud má byť, naopak, vzdelávaný a majú byť menené jeho vžité negatívne vzorce správania, ktoré sú brzdou pre rozširovanie občianskych práv a tvorbu občianskej spoločnosti.

Odmietajúc Štúra vracia sa späť k Jánovi Kollárovi a nadväzuje na jeho koncept československej jednoty. Výrazným oponentom Štúra bol aj málo známy Štefan Launer, ktorý zomrel ako tridsaťročný, ale napriek tomu zanechal zaujímavé dielo Povaha slovanstva so zvláštnym ohľadom na spisovnú reč Čechov, Moravanov, Slezákov a Slovákov, ktoré vzbudilo v kruhoch štúrovcov značné pohoršenie. Launera môžeme považovať za jedného z predstaviteľov politického liberalizmu v slovenskom politickom myslení devätnásteho storočia.

Fanatický rusofil

Launer vyslovuje názor, že Slovania neprispeli ničím originálnym do európskej kultúry a všetko podstatné, pokiaľ ide o vzdelanosť, civilizáciu a spoločenský pokrok, sa uskutočnilo v západoeurópskych národoch. Podľa neho skutočnou snahou tých, ktorým záleží na slovenskom národe, má byť šírenie a zdôrazňovanie významu západnej vzdelanosti a kultúry. Launer definuje západnú kultúru a vzdelanosť vo všeobecnej rovine ako protestantizmus a liberalizmus, pričom jej protipólom je katolicizmus a konzervativizmus. Jeho preferovanie liberalizmu má jasný cieľ: zrušenie zemianstva, rozšírenie občianskych práv a obhajobu liberálneho konštitucionalizmu. Za kľúčový môžeme označiť práve konštitucionalizmus, čiže vládu práva, ktorá je v opozícii s politickou praxou monarchistického absolutizmu. Na neskorého Štúra nadväzuje Svetozár Hurban Vajanský, fanatický rusofil, vedúci predstaviteľ takzvaného martinského centra, hlavnej zložky slovenského kultúrneho a politického života na sklonku 19. storočia. Na jednej strane obdivoval ruskú kultúru, na druhej strane západnú kultúru nenávidel a pohŕdal ňou. V jeho Filozofii dejín, podobne ako u Štúra, prebieha civilizačný boj medzi Východom a Západom, pričom západnú kultúru hodnotí ako cudziu pre slovanský svet, ktorá je zároveň brzdou pre jeho kultúrny aj politický rozvoj. Západná kultúra je pre Vajanského doslova úpadková, mravne skazená, pričom to ilustruje napríklad na filozofii Friedricha Nietzscheho alebo v súvislosti s francúzskymi tzv. prekliatymi básnikmi.

Spor s Masarykom

V súvislosti s Vajanským je potrebné uviesť jeho spor s Tomášom Garriguom Masarykom, ktorý bol zásadný v otázke ďalšieho smerovania Slovenska. Masaryk sa začína výraznejšie zaujímať o Slovensko v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, kedy začína Slovensko pravidelne navštevovať a nadviaže kontakty s jeho vedúcimi predstaviteľmi, vrátane Vajanského. Ich spočiatku veľmi blízky vzťah je zakrátko pochovaný rozdielnymi postojmi v otázke smerovania Slovenska. Masaryk, ako znalec ruských aj západných pomerov, jednoznačne odmieta orientáciu na Rusko a ako prvý upozorňuje na nesprávnu orientáciu martinskej politiky. Vajanského dráždil aj Masarykov vplyv na mladú slovenskú inteligenciu študujúcu v Prahe, začínajúcu sa prejavovať v deväťdesiatych rokoch. Známa skupina študentov pod názvom Detvan sa stala ideovým nasledovateľom Masaryka, čo Vajanský nedokáže prehltnúť. Z týchto študentov sa neskôr stane základ hlasistického hnutia, pomenovaného podľa časopisu Hlas, založeného v Skalici v roku 1898 na Masarykov podnet. Program hlasistov sa utváral pod výrazným vplyvom Masarykovej politickej filozofie. Išlo o myšlienky konkretizmu, ktorý znamená postupné pretváranie skutočnosti „drobnou prácou“ všetkých ľudí, aktivizmus, teda dôraz na činnosť ako podmienku premeny spoločnosti, ktorý je postavený ako protiklad romantickému sneniu a čakaniu na spásu zvonka, a napokon to je Masarykova koncepcia „drobnej práce“, kde zmena spoločnosti nenastane náhle, revolučne, ale postupnými krokmi. Národné obrodenie je potrebné podľa nich uskutočňovať v spojenectve s Čechmi a so západnou Európou, a nie so zaostalou slovanskou Európu a zaostalým Ruskom.

Mýlil sa?

Vajanský zomrel v čase zúriacej prvej svetovej vojny v roku 1916 a jeho syn Vladimír neskôr uviedol, že Vajanský pred smrťou zistil, že sa pri Rusku celý život mýlil a Masarykovi krivdil. Treba však uviesť aj to, že Jozef Škultéty mal tieto slová jeho syna Vladimíra poprieť. Nebude na škodu spomenúť, že u štúrovcov aj Vajanského nachádzame prvok, ktorý majú dodnes osvojený niektoré skupiny a predstavitelia politického života, a to presvedčenie, že oni sú jedinými reprezentantmi národa a jeho ideovými aj politickými vodcami. Kto nezdieľa ich politické a národné presvedčenie, je označený na vyvrheľa a nepriateľa národa.

V roku 2014 som v rozhovore s významnou osobnosťou našej kultúry Milanom Hamadom pre časopis Křesťanská revue položil otázku o postavení Slovenska – patrí na Západ, na Východ, alebo je akýmsi mostom medzi týmito dvoma stranami? Odpoveď bola jednoznačná v zmysle, že Slovensko je súčasťou západnej kultúry, západného sveta a dokonca aj predstava nás ako akéhosi pomyselného mosta medzi Východom a Západom, o čom sa viedli vášnivé polemiky po druhej svetovej vojne, je iluzórna. Myslím si, že slová Milana Hamadu na záver z jedného jeho textu z roku 1998 výstižne vystihujú postavenie slovenského národa v kontexte sporu jeho civilizačného ukotvenia medzi Východom a Západom:„Slovenský národ sa takmer vždy ocital medzi viacerými mlynskými kameňmi a jeho jasná a jednoznačná príslušnosť k európskej kultúre západného typu bola neraz spochybňovaná. Časté utiekanie sa na Východ k veľkému Rusku vytláčalo z nášho vedomia pocit i povedomie príslušnosti k Európe. Nevhodné bolo totiž definovanie nášho postavenia ako mosta medzi takzvaným východným humanizmom a západnou technickou civilizáciou. Tieto označenia nevychádzali zo správneho posúdenia kultúr, medzi ktorými sme mali tvoriť akýsi most. Áno, možno hovoriť o humanistickom étose veľkej ruskej kultúry vyznačenej menami Tolstého a Dostojevského, ale z hľadiska politického sme mali do činenia s antihumanistickými tendenciami našej, veľkej opory‘ na Východe. A naopak, práve západná Európa bola a je kolískou nielen kultúrneho, ale aj mravného humanizmu, ktorý náš národ, prípadne ľudia žijúci na Slovensku, poznali a mali na ňom zjavný pozitívny podiel. Je čas rozpamätať sa na to, že sme národom s výraznou európskou kultúrou.“