Práca s väzňami je dosť náročná. V čom je to pre psychológa iné ako pri sedení s bežným klientom?
Ľudia vo výkone trestu majú rovnakú osobnostnú štruktúru, ako majú ľudia „vonku“ – niektorí sú spoločenskí, niektorí viac dominantní, iní utiahnutejší, niektorí s vyššou alebo nižšou intelektovou kapacitou. Dokonca si myslím, že aj ich úroveň agresivity je podobná ako v rozložení „väčšinovej“ populácie, možno sú tam len špecifickejšie formy agresie. Za psychológom ani vonku a ani v zariadení pre výkon trestu odňatím slobody nechodia ľudia preto, že sú šťastní, úspešní, zdraví, bohatí. V tomto je to rovnaké.
Aké bolo vaše prvé stretnutie s touto prácou?
Najprv som to chcela odmietnuť, ale mám rada výzvy. Ako do prvej väznice som prišla do Hrnčiaroviec. Pamätám si, ako na mňa pôsobilo čakanie, kým ma pustili za obrovskú bránu dnu. Toto čakanie bolo prítomné počas celej doby 1,5 roka práce v troch mužských zariadeniach na Slovensku. Čakáte, kým si vás zapíšu, potom vám prezrú veci, potom odložíte mobil, potom vás pustia z jednej zóny, aby ste počkali, kým sa otvorí druhá, potom tretia... Čakanie, pre mňa ako dynamickú osobu, bolo hrozné a neproduktívne.
Ako na vás reagovali väzni?
Pamätám si, ako som ich dala posadať do kruhu a ja som si sadla medzi nich – boli z toho úplne nesvoji. Vo všetkých režimových zariadeniach panuje prísna hierarchizácia. Takže sme v konečnom dôsledku boli na tom rovnako – aj ja, aj oni, všetci sme sa cítili neisto. Ale zvykli sme si. Bol tam špecifický zápach.
Pracovala som v rôznych vylúčených komunitách, kde teda bol poriadny smrad, ale toto bolo také zvláštne, že kufrík s pastelkami a pomôckami bolo cítiť ešte dlho po skončení. Ostala som zavretá sama s desiatimi mužmi. Dala som im prestávku a chcela som ísť na záchod. Po prvé, na mužský, po druhé, na spoločný a po tretie, nezamknutý. Oznámila som im, že idem na záchod a nechala som si kabelku na stole. Keď som sa vrátila, bolo cítiť úľavu a jeden trestaný mi povedal, že mi kabelku strážil.
Boli tam také intenzívne pocity, oscilujúce medzi bezhraničnou nedôverou až po absolútnu dôveru, medzi príšernou nenávisťou až po prejavy lásky – a teraz nemyslím erotickú, ale obyčajnú ľudskú lásku „k blížnemu“. Boli na „izbe“ spolu sedem rokov a až na tom motivačnom tréningu sa dozvedeli, že ten má ženu alebo ten robil zámočníka.
V ostatných mesiacoch sme svedkami zatýkania tzv. prominentných ľudí. Je pre nich náročnejšie zvyknúť si na väzbu či väzenie?
Máme svoje životné štandardy. Z tohto pohľadu takzvaní prominentní asi nežijú veľmi asketický život a materiálne mali životnú úroveň určite vyššiu. Ten prepad z mramorovej kúpeľne do hromadnej sprchy len trikrát do týždňa je určite veľký. Videli sme to napríklad na miliardárovi Jaroslavovi Haščákovi, ktorý po tom, ako skončil vo väzbe, chcel ilavskej väznici darovať asi stotisíc eur na nákup obliečok....
Zostáva vám 85% na dočítanie.