Čím je Trnavský kraj oproti ostatným výnimočný, jedinečný? Čo má, čo inde nenájdeme? A naopak, čo mu podľa vás, oproti ostatným krajom, najviac chýba?
Každý kraj má svoje špecifiká, svoje výnimočnosti. Keď sa na Trnavský kraj pozrieme geograficky, má bezpochyby zaujímavý tvar. Susedí s Českom, Rakúskom, Maďarskom. Je tu 70 percent Slovákov, približne 30 percent Maďarov, pomerne silná je rómska populácia, žije tu česká menšina. Ide o kraj, ktorý je desiatky rokov energeticky najsilnejší na Slovensku a dúfam, že si túto pozíciu udrží. Kraj sa stabilne drží na prvých dvoch pozíciách v poľnohospodárskej a potravinárskej produkcii a som úprimne rád, že sa mu v tomto smere darí úspešne držať krok s Nitrianskym samosprávnym krajom.
Trnavský kraj má bohaté ložiská termálnych vôd. V posledných rokoch to elegantne zužitkovali v Galante i v Dunajskej Strede, kde precízne prepracovaná stratégia mesta umožnila otvoriť areál so službami nielen pre stredoeurópsku, ale trúfam si povedať pre európsku klientelu. Unikátom tohto kraja sú určite nížiny a zákutia mnohých dunajských ramien na juhu, absolútnym skvostom je podzemné jazero pitnej vody pod Žitným ostrovom. Som presvedčený, že toto jazero je strategickou surovinou, s ktorou Slovensko bude výhodne obchodovať dlhé desaťročia, dokonca storočia! Tento kraj má vynikajúce Kúpele Piešťany s viac ako storočnou tradíciou, je tu malebné Záhorie s veľmi dobrým vínom a vynikajúcimi ľuďmi. Kraj hraničí s Moravou, obkolesujú ho tri rieky: Morava, Dunaj a Váh. Trnavský kraj sa dynamicky rozvíja z pohľadu veľkých investorov, nie je tajomstvom, že produkcia trnavského Peugeotu preskočila Volkswagen Slovakia. S novým výrobným programom "objavil" Trnavu Samsung, jeho investícia je významná v celosvetovom meradle. V kraji sídli päť vysokých škôl atď. Teda, čo má kraj? Určite prírodné krásy a ponúka ich skutočne v srdci Európy, v centre starých obchodných ciest, ale aj terajších turistických. No najväčším bohatstvom sú ľudia, ktorí tu žijú.
Dlhé roky ste pôsobili v oblasti energetiky. Politická dráha vás napokon posadila do kresla predsedu VÚC. Čo je náročnejšie? Ktorá z týchto dvoch pozícií vám dala alebo dáva viac?
Každá práca, ktorú robíte so srdcom, dáva človeku veľa. Pocit uspokojenia, keď sa podarí zorganizovať dobré podujatie alebo úspešne zakončiť nejakú etapu výstavby významného diela. Každá z tých prác človeka obohatí. Nedá sa povedať, ktorá vám dá viac. Keď už ma však vraciate späť, tak som určite hrdý na to, že sa nám podarilo naštartovať rekonštrukciu elektrárne V1 v Jaslovských Bohuniciach. Neskôr sme dokázali spustiť tretí blok Atómovej elektrárne Mochovce, vybudovali sme vysokonapäťovú linku medzi Slovenskom a Poľskom, zásadným spôsobom sme rozbehli ekologizáciu klasických elektrární v Novákoch a vo Vojanoch, a hlavne: zaviedli sme systémové plánovanie výstavby slovenskej energetiky. Dnes robím prácu úplne inú, ale verte, tiež má svoje čaro, lebo je to viac robota s ľuďmi ako s technikou. V oboch prípadoch je to však v prvom rade práca na prospech občana. Takže, ktorá ma napĺňa, uspokojuje viac? Poviem: aj -- aj.
Nie je ten atóm predsa len pevnejšie zakotvený na vašej životnej dráhe?
Život môže človeka dostať do rôznych situácií, vždy však treba hľadať potešenie v maličkostiach. Tak isto ako moja práca, rovnako ma napĺňa i to, čo robím v záhrade s mojimi najbližšími alebo s priateľmi v športe. Človek môže aj drobnosť prežiť ako povedzme víťazstvo na majstrovstvách sveta. Je to otázka rebríčka hodnôt. Preto som veľmi spokojný s tým, že môžem vykonávať túto prácu. Aj teraz, aj pred rokmi v elektrárňach je to práca s ľuďmi.
Primátori okresných miest Trnavského kraja pred rokom v ankete HN za najbolestivejší problém svojho regiónu označili dopravu. Vy ste nám v rozhovore povedali, že na cesty sa chystáte do konca roka 2009 vynaložiť 1,5 miliardy korún. Aká je dnes situácia?
Vlani v januári sme dokončili dôslednú analýzu momentálneho stavu. Ukázala, ktoré úseky, križovatky alebo mosty treba riešiť. Z pohľadu bezpečnosti, spoľahlivosti a priepustnosti. Vychádzali sme zo štatistík nehodovosti. Nasledovali dlhé rokovania s Európskou investičnou bankou, OTP a Dexia bankou. Výsledkom je úver od Dexia banky za veľmi výhodných podmienok pre kraj. Umožňuje nám to preinvestovať takmer 1,5 miliardy korún na zvýšenie bezpečnostného štandardu zhruba jednej štvrtiny ciest 2. a 3. triedy v kraji. Teraz sme v etape výberového konania. V rokoch 2008 a 2009 vykonáme zásadné úpravy na cestách, ale následne aj na zlepšení energetiky a zvýšení efektívnosti vynakladania prevádzkových nákladov na zariadeniach, ktoré máme v pôsobnosti, teda školy, sociálne služby a kultúrne ustanovizne.
Dobrým cestám pripisujete taký význam preto, lebo všetky vedú do Ríma a ako vieme, na Slovensku je "malým Rímom" práve Trnava?
K úveru pristupujeme mimoriadne vážne. Stratégiu skvalitnenia ciest sme neprijali len tak z dlhej chvíle. Ak chceme zatraktívniť kraj pre podnikateľov, návštevníkov a pre tých, ktorí tu žijú, potom sa cestám treba venovať. Zároveň musíme vnútorne vytvárať mechanizmy na splácanie úveru v budúcnosti. Preto sme vlani optimalizovali sieť škôl, zracionalizovali sme komunikáciu s poslaneckým zborom, poistenie našich organizácií sme urobili centrálne, obchoduje sa s voľnými finančnými prostriedkami. Týmito a ďalšími krokmi sme vlani ušetrili na prevádzkových nákladoch a v tomto roku by nám to malo priniesť približne 50 miliónov korún.
Spoločne s ostatnými predsedami VÚC ste pred rokom zvádzali ťažké diskusie so zodpovedným ministerstvom o získanie kontroly nad peniazmi z eurofondov, ktoré majú prísť do regiónov. Podarilo sa vám vyboxovať si potrebný priestor?
Zatiaľ tá nová neopakovateľná fáza, teda nová finančná perspektíva čerpania prostriedkov z eurofondov v rokoch 2007 -- 2013, na Slovensku reálne ešte nenastala. Ešte stále sme nedoriešili otázku spoluúčasti územných samospráv na alokácii fondov. Rokovania v Bruseli zo začiatku apríla dospeli k záveru, že na národnej úrovni je potrebné ďalej diskutovať o tom, akým spôsobom do narábania s prostriedkami z eurofondov efektívnejšie zapojiť územné samosprávy. Tie predsa najlepšie poznajú prostredie a sú nositeľmi vedomostí o tom, čo potrebuje dané územie, kraj, kam potrebuje investovať.
Niektoré obce v blízkosti jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice podľa rozhodnutia Úradu jadrového dozoru boli nedávno vyňaté zo zóny ohrozenia a prišli tak o pravidelné príspevky. Pozeráte sa na tento problém viac ako odborník alebo ako politik? Považujete toto zmenšenie zóny za správne? Obrátili sa predstavitelia týchto obcí na vás, žiadali vás o podporu?
Áno, predseda regionálneho združenia ZMOS túto tému so mnou konzultoval. Osobne si myslím, že žiaden problém nemôžeme vidieť iba ako politický. Až z poznania podstaty by sme mali formovať politický postoj. Viem si predstaviť, že pre obce, ktoré boli v pôvodnom pásme, takto získané peniaze predstavovali významný impulz pre ďalší rozvoj. Iné však chcem podčiarknuť, a to treba posúdiť veľmi striktne. V minulosti sme na Slovensku uplatnili v praxi celý rad opatrení na zvýšenie bezpečnosti a spoľahlivosti jadrových elektrární. Ako konštatovali uznávané medzinárodné inštitúcie, takto sa nám podarilo umocniť štandard výroby elektrickej energie z jadra. Z toho mi logicky vyplýva, že ohrozenie okolia jadrovej elektrárne sa minimalizovalo. Obce tieto prostriedky dostávali, zvykli si na ne, a priznávam, že je dosť ťažké si teraz zvyknúť na myšlienku, že už to ďalej pôjde trochu inak. V každom prípade je dôležité, aby regionálne združenia ZMOS v spolupráci s prevádzkovateľmi jadrových elektrární a s odborníkmi z Úradu jadrového dozoru hľadali optimálne riešenie. Vidím v tom mimoriadne silné politikum ako súčasť celého problému.
V čom?
Mám na mysli unikát, ktorý sa neopakuje tak často v európskych krajinách: totiž, verejná mienka na Slovensku je z drvivej časti pozitívne naklonená jadrovej energetike. Podľa mňa je to tak preto, lebo v minulosti sme podrobne a pravdivo informovali o jadrových elektrárňach, aj o ich pôsobení na životné prostredie. Neoceniteľnú pozitívnu úlohu v tomto smere zohrali regionálne združenia ZMOS, teda ľudia, ktorí mali každodenné skúsenosti s prevádzkou jadrovej elektrárne. Rovnako tak obyvatelia týchto obcí, ktorí dlhé roky odpracovali v elektrárňach na rôznych pozíciách, výrazne prispeli k oprávnenému priaznivému vnímaniu jadrovej energetiky. K oprávnenému preto, lebo títo ľudia objektívne dokážu posúdiť, deklarovať a argumentačne potvrdiť, že miera ohrozenia klesla. To je skutočne unikát, ktorý nie raz rozhoduje o tom, ako sa k jadru zachovajú vlády jednotlivých krajín a akú energetickú alternatívu pre svoju krajinu zvolia. Preto z môjho pohľadu treba spraviť všetko preto, aby oprávnená pozitívna mienka verejnosti k atómovým elektrárňam nedostala zbytočné trhliny. O to starostlivejšie a dôslednejšie treba hľadať cesty k východiskám. Aby boli uspokojené záujmy obcí, spoločností, ktoré prevádzkujú jadrové zariadenie i štátu ako celku. Zažil som to. Aktívne som vstupoval do takýchto rokovaní, preto znovu opakujem: dohoda je nutná aj s ohľadom na platnú legislatívu a na posilňujúcu sa úlohu miestnych a územných samospráv v budúcnosti. A požiadavka na zachovanie rozumnej miery podpory obcí v určitej vzdialenosti od jadrovej elektrárne je plne namieste. Priznajme si, na tieto obce sa s väčšou alebo menšou rezervou díva možný investor, nie vždy lichotivo sa o nich vyjadrujú návštevníci, ale aj časť domáceho obyvateľstva, a to sú všetko mínusové body. A pred tým si nemôžeme zatvárať oči. Tento hendikep tu je, aj keď si osobne myslím, že nemá racionálne jadro. V horizonte rokovaní musí byť zreteľne viditeľná dohoda, postavená na triviálnom princípe: aby bol vlk sýty, aj ovca celá.