Vždy ste chceli byť lekárom? Pri čítaní vašich statusov totiž človeku napadne, či ste v minulosti neuvažovali aj o inom remesle.
Pravdaže, ako malý chlapec som chcel byť smetiar, neskôr kozmonaut. Dlhodobo ma to však ťahalo k medicíne, kde môžem reálne pomáhať ľuďom, nielen o pomoci rozprávať, prípadne ju sľúbiť. Pravdaže, mal som v živote rôzne obdobia, tiež som vydával občasník v mojom rodnom meste Tvrdošín, keďže som chcel dopomôcť k určitým zmenám. Nepodarilo sa, pochopil som, že zvyk je železná košeľa, na Orave pancierová, tak som to vzdal. Teraz žijem v Jasenici pri Považskej Bystrici, a keď mám čas, užívam si rodinný život.

V akom momente dostanete chuť, potrebu zveriť sa verejnosti so svojimi pocitmi a postrehmi na internete?
To je rôzne. Ak ide o nejaké strohé konštatovanie, posunutie informácie, na to náladu nemusíte mať. Ak napíšem niečo, čo by malo byť mojím posolstvom, názorovým „výlevom srdiečka“, to prichádza väčšinou v nejakom emočnom vypätí, keď si poviem, že už nemôžem mlčať a musím vypustiť paru. Bohužiaľ, v poslednom čase je tou emóciou najčastejšie hnev alebo zúfalstvo.

Ktorý blog či status sa vám doteraz písal najťažšie?
Asi posledný, zo 7. marca, po mojej službe. Nechlapsky sa priznám, že som si po tejto službe aj poplakal.

Podľa vás síce nechlapské, ale úprimné. Čo sa v službe stalo?
Mali sme jednak veľmi veľa práce, z 24 hodín sme boli možno 20 na urgentnom príjme a robili jedno vyšetrenie za druhým, prijali množstvo pacientov. No a keď som prišiel domov, dozvedel som sa, že jedna moja veľmi mladá pacientka zomrela. Večer, pár hodín pred svojím odchodom, mi poslala správu, v ktorej mi ďakovala sa pomoc, dôverovala mi. Posledné slova v správe boli: „Vidíte, zas som mala to šťastie, že ste boli v práci.“ Je to hrozný pocit, keď pomôcť chcete, ale nemôžete. Je mi to veľmi ľúto. Myslel som, že mi praskne srdce. V tej chvíli by som sa bol najradšej na medicínu vykašľal, na všetko a na všetkých, ktorí nám úmyselne situáciu ešte zhoršujú.

Po skončení tejto služby žiadalo konzílium odborníkov ľudí, aby necestovali na exotické dovolenky. Čo vám v takom momente napadne?
Že žiadame ľudí, aby neskákali pod vlak. Normálny človek by si dnes mal uvedomiť, aké nebezpečenstvo mu hrozí, a navyše, že svojím konaním môže pripraviť o život množstvo ľudí. Úprimne, nerozumiem tomu. Ani tomu nechcem rozumieť. Dominiky Cibulkovej mi bolo po prevalení jej očkovania spočiatku ľúto, zastal som sa jej, no opäť sa raz ukázalo, aký som naivný. Títo ľudia sú arogantní egoisti. Osobné potešenie nadradili všetkému ostatnému. Môžu sa hanbiť. Z môjho pohľadu by mala byť okamžite schválená štátna karanténa po návrate z takejto dovolenky či cesty. Hádam nebudeme veriť tomu, že sa po návrate všetci zavrú doma. Táto naivná viera bola aj na začiatku druhej vlny a všetci veľmi dobre vieme, ako...