Pochádzate z Ukrajiny no pracujete na Slovensku. Ako a kedy ste sa dozvedeli, že ruské vojská zaútočili na vašu rodnú krajinu?

Práve som išiel na rannú zmenu. Zobudil som sa a mal som obyčajné ráno. Spravil som si kávu, otvoril sociálne siete a zrazu som videl fotky, videá a prvú informáciu, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Poviem pravdu, vôbec nič som necítil. Bola to taká prázdnota. Moja hlava nemohla pochopiť, ako je taký veľký útok možný v 21. storočí v Európe.

Aká bola vaša prvá myšlienka, keď ste sa to dozvedeli?

Pomyslel som si, že musím zavolať na Ukrajinu a spýtať sa známych a kamarátov, ako sa majú a či sú v poriadku.

Pracujete v nitrianskej automobilke ako operátor výroby. Dokážete sa vzhľadom na aktuálne dianie sústrediť na prácu?

O situácii na Ukrajine a o vojne rozmýšľam, aj keď pracujem alebo cestujem na zmenu. Cez víkend to bolo popravde horšie. Sledoval som správy v televízii, na mobile a hovoril som so známymi z Ukrajiny. Keď som v robote, je to psychicky trochu jednoduchšie. Môžem zmeniť myšlienky a fyzicky pracovať.

Pracujú s vami v nitrianskej automobilke aj ďalší ľudia z Ukrajiny?

Áno, mám veľa kolegov Ukrajincov. Veľká skupina ľudí je zo Slovenska. Pracujeme spolu, no nerobíme rozdiely medzi národnosťami. Vojna je teraz najdôležitejšou témou, o ktorej sa rozprávame. Aj Slováci sa nás na ňu veľa pýtajú.

Poskytuje váš zamestnávateľ ľuďom z Ukrajiny nejakú podporu?

Áno, naša spoločnosť nás veľmi podporuje. Vážim si to. Ak niekto odchádza na Ukrajinu, nikto mu v tom nebráni. Ak sem chce zamestnanec zobrať svoju rodinu, firma zabezpečí dopravu po Slovensku, ubytovanie a základný balíček potravín či hygienických potrieb. Pomáha dokonca aj pri vybavení dokladov a dokumentov.

Máte aj kolegov, ktorí sa vrátili na Ukrajinu?

Áno. Poznám ženy, ktoré odišli naspäť, aby sa postarali o rodinu, ktorá tam zostala. Tiež viem o mužoch, ktorí išli dobrovoľne do armády a budú krajinu brániť.

Váš kolega sa cez víkend pridal aj k humanitárnej pomoci na ukrajinských hraniciach. Čo tam zažil?

Situácia na hraniciach je dynamická. Je tam veľký tlak ľudí, dobrovoľníkov z organizácií a obyčajných ľudí. Rodiny prinášali na hranicu nejaké jedlo, potraviny, vodu a oblečenie. Pomáhali utečencom. Bola tam veľká kolóna áut. Včera prišla z Ukrajiny kamarátka mojej manželky s troma deťmi. Hranicu prekročili za hodinu a pol. To je ešte celkom dobré.

Mnohí ľudia však čakajú oveľa dlhšie. Ako to zvládajú?

Samozrejme, ak stoja vonku šesť, sedem alebo viac hodín, nie je to také jednoduché. Cesta po Ukrajine trvá tiež dlho. Niektorí ľudia prichádzajú z východu, kde je vojna. To je minimálne tisíc kilometrov, čo sa nedá prejsť tak rýchlo a ľahko. Potom čakajú na hranici a musia sa presúvať po Slovensku. Rozprával som sa so známou, ktorá je z Ukrajiny a pracuje v Nitre. Jej rodina cestuje už viac ako tri dni a ešte je len na hraniciach.

Na ukrajinských hraniciach pomáhajú stovky Slovákov a zabezpečujú humanitárnu pomoc. Ako to vnímate?

Veľmi si to vážim. Aj neznámi ľudia mi volali a pýtali sa, či nepotrebujeme s niečím pomôcť. V našom byte sme ubytovali štyroch utečencov. Manželka prosila ľudí o štyri vankúše a štyri periny. O polhodinu sme ich už mali u nás v byte. Ľudia naďalej volajú a píšu. Nestíham im ďakovať. Veľmi si vážim aj to, ako rýchlo vláda, krajské a mestské úrady či komunitné centrá všetko koordinujú a podporujú.

Uvažovali ste o tom, že by ste išli pomáhať na hranicu?

Počas pracovných dní bohužiaľ fyzicky nemôžem. Cez víkend rozmýšľam o tom, ako môžem pomôcť, nielen aby som tam prišiel spraviť si fotky na sociálne siete. Na začiatku majú ľudia veľkú motiváciu. Podľa mňa to nevyzerá, že sa vojna tak rýchlo skončí. Je dôležité, aby ľudia prichádzali pomáhať na hranicu a do táborov aj neskôr. Plánujem, že tam pôjdem niekedy cez víkend nasledujúce týždne.

Pred rokom a pol ste v rozhovore pre Hospodárske noviny hovorili, že vaša manželka a deti zostali na Ukrajine. Prišli už na Slovensko?

Manželka a tri deti sú so mnou v Nitre už jeden a pol roka. Na Ukrajine zostal môj otec. Sú tam aj ďalší rodinní príslušníci – moje tety, bratranci a sesternice. Teraz sú našťastie v bezpečí.

Keď s nimi komunikujete, ako tieto udalosti prežívajú?

Na začiatku si ľudia mysleli, že to je virtuálna realita. Keď v ich meste nestrieľali a nebojovali, videli len fotky a videá v správach. Vedeli, že vojna je neďaleko od nich, ale v ich obci bolo všetko v poriadku a mysleli si, že sa to k nim nedostane. Teraz sa už fakticky ľudia v každej obci a meste ukrývali v bunkroch. Kolegyňa povedala, že jej rodičia, ktorí zostali na Ukrajine, išli za jednu noc štyrikrát do bunkra. Vrátili sa domov, o päť minút sa zase spustila siréna, tak opäť utekali naspäť do bunkra. Sedia tam niekoľko hodín a potom idú domov. Človek je z toho fyzicky aj psychicky vyčerpaný.

Spomínali ste, že časť vašej rodiny zostala na Ukrajine. Neuvažujú o tom, že by prišli za vami na Slovensko?

Každému svojmu rodinnému príslušníkovi a známemu som povedal, že ak majú záujem prísť do bezpečia k nám do Nitry, do iného slovenského mesta alebo do Európskej únie, tak im pomôžem, všetko skoordinujem a podporím ich. Každý má svoj dôvod, prečo chce zostať doma. Moji známi bývajúci v Charkove, ktorý vojská bombardujú veľa a často, odišli do iných menších ukrajinských miest na chaty alebo k svojim známym. Je tam bezpečnejšie ako vo veľkých mestách.

Na Slovensku žijete necelé tri roky. Je tu lepší život ako na Ukrajine?

Áno. Slovensko je perspektívnejšie a bohatšie. Cítim sa tu spokojnejšie. Všetko sa mi tu páči viac ako na Ukrajine. Je to môj osobný názor.

Prečo ste sa vlastne rozhodli prísť sem?

Hlavným dôvodom, prečo som sa rozhodol odísť z Ukrajiny, bolo, že som nevidel pre seba a moju rodinu perspektívu. Viac ju vidím v Európskej únii. Najprv som odišiel ja a po vyše roku prišla za mnou aj manželka a deti.

Na Slovensku máte zatiaľ len prechodný pobyt. Plánujete sa niekedy vrátiť na Ukrajinu?

Prvé roky mám podľa slovenskej legislatívy nárok len na prechodný pobyt. Potom uvidíme, čo bude ďalej. Na Ukrajinu som sa neplánoval vrátiť ani pred vojnou. Teraz to už vôbec nevyzerá ružovo. Nikdy nehovor nikdy, ale v tejto chvíli tam nevidím budúcnosť svojej rodiny.

Už ste naznačili, že vojna sa podľa vás tak rýchlo neskončí. Čo si myslíte, ako dopadne?

Bude to trvať veľmi dlho. Neskončí sa to o týždeň. Rusi budú bohužiaľ zabíjať našich vojakov aj civilistov. Na Ukrajine budeme mať tisícky mŕtvych.

Kto je Andrii Pylypenko

Andrii Pylypenko pochádza z mesta Oleksandrija na Ukrajine. Svoju rodnú krajinu opustil z ekonomických a sociálnych dôvodov. Na Slovensko prišiel v roku 2019. Žije v Nitre a pracuje pre automobilku Jaguar Land Rover ako operátor výroby. Jeho manželka a tri deti sa presťahovali na Slovensko o rok neskôr.