V svojej knihe Kráľ otec vyzdvihujete úlohu prezidenta na Slovensku, ktorý bol „najvyššou inštitúciou“ počas rôznych režimov, najvyšší predstaviteľ štátu smerom navonok a zdôrazňujete aj historickú kontinuitu tohto postu. Myslíte si, že všetci bývalí kandidáti v tohtoročných prezidentských voľbách správne pochopili to, čo sa od nich očakávalo? Zohľadňovali, že prezident je u nás aj takou osobnosťou?
Mne sa zdá, že všetci relevantní kandidáti, ktorí v sebe niesli skutočnú ambíciu ujať sa úradu hlavy štátu, viac-menej vychádzali z doterajšej ústavno-politickej tradície a z toho, ako vnímali dopyt verejnosti. Iste, že každý ponúkal o čosi viac, ako by naozaj mohol vo funkcii dosiahnuť, ale to je v kampani prirodzené.

Keď sa pozrieme na riešenie sporov, mal by stáť skôr nad nimi alebo sa na nich aj priamo zúčastňovať?
Sporom sa prezident nemôže vyhnúť a je niekedy dokonca povinný ich viesť. To, s kým a aké spory si vyberie ako určujúce, už je vecou jednak jeho osobného naturelu a jednak jeho politickej identity a agendy.

Vykonávanie prezidentovho úradu závisí aj od jeho vzťahu k parlamentu či k vláde. Myslíte si, že je lepšie, keď ide o straníc...