V Československu bola homosexualita považovaná za trestný čin do roku 1961. Každý, koho prichytili pri styku s rovnakým pohlavím, skončil na niekoľko mesiacov vo väzbe. Ako uvádzajú denníky prvého slovenského aktivistu za zrovnoprávnenie homosexuálov Imricha Matyáša, obavy z prenasledovania a odsúdenia priviedli mnohých k depresiám a samovražde.
Matyáš opisuje aj príbehy ľudí, ktorí podstúpili „liečbu” svojej homosexuality. Istý R.I. sa na matkino naliehanie zveril do rúk viedenského doktora. Procedúra prebiehala dvakrát týždenne a podľa slov pacienta bola „hrozne trápna". Napriek tomu vytrval trištvrte roka.
Výsledok? Naďalej žiadna túžba po ženách, no zároveň už ani žiadne peniaze na účte. R.I. sa preto rozhodol vyhlásiť, že „liečba" zabrala. Matka bola šťastná a viedenské noviny nezabudli o tomto „úspechu" informovať verejnosť. Pacient nakoniec zahynul v Osvienčime.
Ombudsmanka príde na Pride aj tento rok
Hoci v súčasnosti sa LGBTI komunita na Slovensku už podobného zaobchádzania nemusí obávať, podmienky pre ňu stále nie sú ideálne. Svoju nespokojnosť vyjadrila aj v roku 2014 po tom, čo do ústavy pribudla definícia manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou.
Štát dal týmto spôsobom najavo, že členovia danej komunity nebudú môcť uzatvárať manželstvá tak skoro. Nateraz pre politikov nie sú témou ani registrované partnerstvá, ktoré by riešili základné praktické problémy spoločného spolužitia partnerov rovnakého pohlavia.
Túto situáciu si uvedomuje verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová. „Vzhľadom na to, že na Slovensku stále nerešpektujeme a nechránime súkromný a rodinný život všetkých párov bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, osobne podporím Dúhový Pride aj tento rok,“ vyjadrila sa pre HNonline.
Pochod upozorňujúci na prekážky, ktorým čelí LGBTI komunita, sa uskutoční v sobotu 14. júla v Bratislave a 1. septembra v Košiciach.
V rámci Európskej únie zostáva už len šesť štátov, ktoré neakceptujú registrované partnerstvá. Medzi nimi je aj Slovensko. „Ak chýba právne uznanie spolužitia párov rovnakého pohlavia, a sú takpovediac ‚právne neviditeľné’, znamená to, že štáty nerešpektujú svoje ľudskoprávne záväzky, ktoré im vyplývajú z medzinárodných zmlúv,“ uvádza ombudsmanka.
Najskôr jej vraveli, že je úchylná
Bisexuálka Michaela spomína na svoj nechcený coming out doma veľmi nerada. „Vraj som úchylná,” opisuje prvú reakciu. „Mama to našla v mojom denníku a najskôr nič hovorila. No potom mi jedného dňa vletela do izby a… Myslím, že nikdy predtým som ju nepočula tak plakať.”
To, že nie je heterosexuálka, si Michaela prvýkrát uvedomila v sedemnástich, hoci to tušila už dlhšie. „Aj predtým som cítila pri dievčatách to isté, čo aj pri chlapoch, no nikdy som nerozmýšľala nad názvom svojej orientácie. Keď som sa však zamilovala do spolužiačky, bolo to jasné,” hovorí.
V triede sa o tom podľa jej slov nemohol nikto dozvedieť, lebo v nej prevládali názory, že homosexualita je proti prírode. „Som rada, že aspoň to dievča to zobralo nad moje očakávania dobre a doteraz sme blízke kamošky. Dokonca aj mama už začína moju orientáciu akceptovať a vychádzame dokonca o niečo lepšie ako predtým,” hodnotí Michaela.
Viktóriin coming out prebiehal, naopak, bez predsudkov. Na to, že ju priťahujú iba dievčatá, si jej mama musela zvykať dva dni, potom to už jednoducho brala ako súčasť svojej dcéry. „Najlepšia bola asi reakcia nevlastného otca a aj priatelia a okolie sa zachovali super. Žiadna dráma, žiadne nepríjemné pohľady. Všetci to akceptovali a správali sa, ako keby som im povedala nejakú obyčajnú informáciu,” spomína si Viktória.
Bez tých pusiniek poprosím
Nepríjemnú skúsenosť na verejnosti má za sebou Alexandra. V kaviarni Café Barista sa jej pred rokom stalo to isté, čo Kristíne Klenovej v marci. „Objednali sme si a medzi rečou som dala Barbore pusu na líce. O dve minúty pri nás bola čašníčka a hovorí: ‚Bez tých pusiniek poprosím,‘“ opísala Klenová v rozhorčenom statuse na Facebooku.
Čašníčka jej následne vysvetlila, že „nechce, aby sa na to museli pozerať ich zákazníci, lebo oni sú vraj slušný podnik“. Po spŕške negatívnych reakcií na sociálnej sieti si kaviareň skryla možnosť ohodnotiť podnik.
Desiatky ľudí však v komentároch na stránke zanechali odkaz, že tam už nikdy nevkročia.
Polovica s nepríjemnou skúsenosťou
O spomínanom incidente sa písalo aj v jarnom čísle magazínu Queer Youth Slovakia, skrátene QYS.
„Založila ho skupina mladých ľudí, ktorí sú z LGBTI komunity alebo ktorých zaujímajú témy súvisiace s touto menšinou. Ich cieľom je prinášať aktuálne informácie týkajúce sa života lesieb, gejov, bisexuálnych, transsexuálnych a intersexuálnych ľudí,” vysvetľuje Andrej Kuruc, šéfredaktor jediného LGBTI magazínu na Slovensku.
„Keďže aj podľa posledných prieskumov 40 percent LGBTI ľudí zažilo vo svojom živote diskrimináciu a viac ako 50 percent nejakú nepríjemnú skúsenosť, ktorá súvisí s ich orientáciou alebo rodovou identitou, informácie v magazíne sú veľmi potrebné na približovanie ich životov,” myslí si Kuruc.
Coming out je stále témou
„Čím som staršia, tým viac pociťujem vo svojom osobnom a rodinnom živote znevýhodnenia, ktorým musím čeliť,” potvrdzuje Zita Hosszúová, riaditeľka Filmového festivalu inakosti.
Naposledy sa festival vrátil k téme coming outu. „Zhruba pred šiestimi rokmi sme si hovorili, že ho už necháme tak, už bolo predsa dosť melodramatických príbehov a rodinných výstupov, poďme oslavovať život a jeho rozmanité podoby. Faktom však je, že od roku 2007 sa slovenská spoločnosť neposunula v akceptácii LGBTI osôb natoľko, ako by sme si všetci priali,” vysvetľuje Hosszúová.
Coming out je tak pre jednotlivcov, komunitu i celé Slovensko stále aktuálnou a dôležitou témou. Tou je aj otázka transsexualizmu.
Nepodstúpila operáciu, nemôže si zmeniť rod
Isabell si uvedomila, že je transrodovou ženou v štrnástich a konečne sa začala cítiť sama sebou. Dovtedy sa považovala za geja. „Rodina neakceptovala, že som ‚bola’ gej, nieto ešte trans osoba. Hoci sa snažia, vidím to nadlho,” konštatuje. Počas hľadania práce zažila rôzne reakcie. „Niektorí mnou opovrhovali, iní mi dávali najavo moje ‚skutočné’ fyzické pohlavie alebo boli, naopak, zaskočení či milo prekvapení.”
Transsexualizmus sa na Slovensku diagnostikuje až po vyšetreniach u niekoľkých odborníkov. „Navštívila som psychologické, psychiatrické, sexuologické, genetické a endokrinologické oddelenie, čo trvalo rok a sedem mesiacov,” opisuje Isabell.
Rod však v oficiálnych dokumentoch zmenený nemá, keďže na to by musela prejsť operáciou, ktorá by znefunkčnila jej pohlavné orgány. To Isabell nechce pre zachovanie libida. „Absolvujem len zväčšenie pier,” plánuje.
Momentálne pracuje v predajni nábytku Ikea, ktorá spolu s ďalšími vyše tridsiatimi firmami pôsobiacimi na Slovensku podpísala Chartu diverzity. V nej sa zaväzuje „vytvárať kultúru vzájomného rešpektu, dôvery, empatie, vzdelávania a inklúzie“, a to nielen pre LGBT ľudí, ale pre všetkých bez ohľadu na vek, rod, národnosť, politické alebo náboženské presvedčenie či rodinný stav.
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
