Expremiér Ján Čarnogurský v rozhovore k 25. výročiu vzniku Slovenska uvádza, že začiatkom deväťdesiatych rokov rýchlo rástla vôľa Slovákov mať svoj samostatný štát. Vladimír Mečiar sa ale rozhodol pre samostatnosť bez ohľadu na to, že Slovensku hrozila medzinárodná izolácia, do ktorej sa potom skutočne dostalo.

Ako sa vlastne stalo, že sa Československo rozdelilo iba tri roky po novembri 1989? Veď v novembri 1989 žiadne heslá po samostatnosti Slovenska neboli vidieť?

Musíme sa vrátiť až do roku 1968. Vo vtedajšej debate na českej strane zaznievalo, že najskôr riešme demokratizáciu a potom federalizáciu, na Slovenskej strane to bolo skôr naopak. Pre moju generáciu disidentov osemdesiatych rokov z toho vyplývalo poučenie, že prvoradé je pre nás zvrhnutie komunizmu a až potom budeme riešiť štátoprávne otázky.

Preto v novembri 1989 žiadne požiadavky, ani zmienky o väčšej samostatnosti, či novom ústavno-právnom usporiadaní na Slovensku nezazneli. Preto tiež november 1989 prebehol tak rýchlo a hladko.

Predstavte si, keby v novembri alebo začiatkom decembra začali z Bratislavy zaznievať požiadavky o väčšej samostatnosti. Keby sa vytvorila predstava, že november 1989 môže viesť k rozpadu Československa, tak to vtedy veľmi rýchlo mohlo vziať silu demonštráciám na námestiach a mohlo sa stať, že by jedinou organizovanou silou v krajine zostali komunisti.

Hrali po roku 1989 nejakú významnejšiu úlohu v úsilí o samostatnosť spomienky na vojnovú Slovenskú republiku, alebo "slovenský štát"?

Pokiaľ ide o vplyv skupín "nostalgikov" po tomto slovenskom štáte, tak nehrali žiadnu úlohu. Ale ak si dnes prečítate historiografiu, ktorá hodnotí slovenský štát, tak sa tam objavujú úplne otvorené konštatovania, že slovenský štát prispel k získaniu štátoprávneho sebavedomia Slovákov, k pocitu, že si dokážeme spravovať svoj vlastný štát.

Veľmi skoro po novembri 1989 ale prišla vo februári a marci 1990 "pomlčková vojna" o názov štátu. To bol asi šok?

Václav Havel si myslel, že stačí z názvu Československá socialistická republika vyškrtnúť to socialistická a že to bude stačiť. Slovenská národná rada ale žiadala pomlčku medzi Česká a slovenská, pretože tak skutočne to je v Pittsburskej dohode z roku 1918. A to bol v českom prostredí šok.

Nakoniec to skončilo kompromisom, že Slováci používali v názve štátu pomlčku a Česi bez pomlčky. Tým ale debata začala a stupňovala sa. Hoci za samostatnosťou vtedy stála len Slovenská národná strana. Pod povrchom ale táto snaha silnela.

Vy ste ale na jar 1992 bol ako premiér slovenskej vlády len krok od uzavretia kompromisnej Milovskej dohody o ďalšej podobe federácie, ktorú ste vtedy vyjednávali s českou vládou na čele s Petrom Pithartom. Keby sa podarilo túto dohodu uzavrieť, tak by sa federácie nerozdelila?

Možno by sa nerozdelila tak rýchlo. My ako Kresťansko demokratické hnutie sme sformulovali zásadu, že federácia by mala byť založená na štátnej zmluve medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.

Slovenská strana to spočiatku odmietala, ale potom tento princíp prijala. Dohoda z Milov ale v predsedníctve Slovenskej národnej rady o jeden hlas neprešla a Slovenská národná rada už o tom nehlasovala.

Bolo na začiatku deväťdesiatych rokov cítiť nejaké napätie voči Čechom?

S výnimkou neveľkého množstva voličov Slovenskej národnej strany tu nebola žiadna protičeská skupina. Bola tu skôr taká ľahostajnosť, kedy tu neboli počuť hlasy na obranu federácie, nikto hlasno nehovoril, zostaňme s Čechmi.

Vladimír Mečiar a jeho Hnutie za demokratické Slovensko potom v lete 1992 jasne vyhralo voľby. Chcel ale Mečiar skutočne nezávislé Slovensko?

Sebavedomie, že v "krajnom prípade" si štát môžeme riadiť sami, v spoločnosti rástlo. Ale na druhej strane tu bol tlak Západu, aby sa spoločný štát nerozdelil a v prípade presadenia samostatnosti hrozilo, že sa Slovensko ocitne v izolácii. Ja som si toto nebezpečenstvo medzinárodnej izolácie vtedy uvedomoval, preto som s českou stranou hľadal kompromis.

Mečiar a jeho ľudia toto nebezpečenstvo akoby nevideli a preto Mečiar išiel za nezávislosťou hlava nehlava. Prevzal pochodeň samostatnosti a splnil tým svoju istú historickú úlohu. Izolácia Slovenska ale potom skutočne nastala a pozrite sa ako Mečiar, otec štátu, nakoniec dopadol.

Na druhú stranu, keď vidíte to, čo sa deje dnes okolo Katalánska, nie je to tak, že keby sa dnes Slovensko rozhodlo oddeliť od Česka, tak by to vlastne už nešlo?

Áno, máte pravdu - alebo by to bolo prinajmenšom rovnako ťažké.

Nie je to dnes tak, že Slovensko Česko po dvadsiatich piatich rokoch dobehlo, alebo možno v niečom i predbehlo?

Pokiaľ ide o rýchlosť politického, spoločenského, kultúrneho i hospodárskeho vývoja, tak sa mi zdá, že tu na Slovensku je skutočne vyššia, než v Česku a doťahujeme sa na vás. A mám pocit, že aj autorita Slovenska v očiach Čechov stúpla. Ale Slováci a Česi sú si stále najbližšie národy a strategické spojenectvo Česka a Slovenska stále trvá. Hoci si to možno viac uvedomujeme my Slováci, než Česi.