Nemecká bojová loď Bismarck bola pýchou Hitlerovho námorníctva, jej úlohou bolo rozsievať skazu medzi obchodnými plavidlami mieriacimi do britských prístavov. Kráľovské námorníctvo si toho bolo dobre vedomé, a preto hneď pri prvej bojovej plavbe Bismarcka vyvinulo obrovské úsilie na jeho likvidáciu. Úlohu, pri ktorej zomreli stovky britských námorníkov, sa nakoniec podarilo splniť a nemecká loď klesla pred 75 rokmi, 27. mája 1941, na morské dno.
Briti boli rozhodnutí Bismarcka zničiť
Potopeniu Bismarcka predchádzal zhruba týždenný hon, pri ktorom nechýbalo veľa a nemecký obrnenec sa mohol dostať do bezpečia prístavu Saint-Nazaire v okupovanom Francúzsku. Britské námorníctvo, ktoré Bismarck so sprievodným krížnikom Prinz Eugen potupil, keď 24. mája poslali ku dnu slávny bojový krížnik Hood, to ale nedopustilo. Šťastný zásah torpédového bombardéra z lietadlovej lode Ark Royal najprv 26. mája zablokoval nemeckej lodi kormidlo - a tá sa potom už stala ľahkou korisťou.
Predtým, než klesol na dno Atlantiku do skoro päťkilometrovej hĺbky, vydržal Bismarck desiatky zásahov. Prvé granáty dopadli na ochromenú loď, schopnú plávať len vo veľkých kruhoch, okolo deviatej ráno a o necelé dve hodiny neskôr už zmizla z hladiny. Dodnes sa pritom vedú spory o presnú príčinu Bismarckovho potopenia. Do úvahy pripadajú ako streľba a útoky torpéd britských lietadiel, tak rozhodnutie nemeckej posádky otvoriť ventily na dne lode, o ktorom hovorili námorníci, ktorí prežili.
Od konca 80. rokov síce zamierilo k troskám Bismarcka niekoľko výprav, ktoré pomocou ponoriek preskúmali aj časť vnútorných priestorov pomerne zachovalého vraku, ani tie ale nedali jasnú odpoveď. Ako ale tvrdili pamätníci bitky, aj keby zostali ventily uzavreté, nemohlo to na osude Bismarcka nič zmeniť. Britské námorníctvo bolo rozhodnuté bojovú loď zničiť za každú cenu a hoci nebolo ostreľovanie nehybného nemeckého kolosu príliš presné, určite by sa potopil, hoci možno o pár hodín neskôr.
Veľká časť z viac ako 2000 námorníkov na palube Bismarcka, vrátane viceadmirála Günthera Lütjensa a kapitána lode Ernsta Lindemanna, zahynula už počas delostreleckého súboja. Napríklad velitelia lode podľa všetkého zahynuli, keď jeden z granátov vypálených Britmi zasiahol mostík. Ďalšie stovky mužov ale potopenie lode prežili a dúfali v záchranu, ktorej sa ale dočkalo len 114 námorníkov. Britské lode prítomné na mieste totiž záchranné akcie čoskoro prerušili kvôli obavám z útokov nemeckých ponoriek.
Pred zničením potopí slávny britský krížnik
Rýchlo a vcelku neslávne tak skončila loď, ktorej spustenie na vodu prilákalo 14. februára 1939 do hamburského prístavu 60-tisíc ľudí. V slávnostný deň prehovoril sám ríšsky vodca Adolf Hitler a najmohutnejšie plavidlo nemeckého námorníctva pokrstila Dorothea von Löwenfeldová, vnučka "železného kancelára" Otta von Bismarcka. Trvalo ale ešte rok a pol, než bolo 251 metrov dlhé plavidlo s delami strieľajúcimi až 35 kilometrov ďaleko dokončené a zaradené do služby v nemeckom námorníctve.
Od augusta 1940 potom nasledovali skúšky na mori, po ktorých Bismarck zamieril na prvú - a ako sa ukázalo aj poslednú - plavbu. Vyrazil 18. mája 1941 o deviatej večer z prístavu v obsadenej poľskej Gdyni. Po zastávke v taktiež okupovanom Nórsku, kde získala nový kamuflážny náter, zamierila loď podvečer 20. mája 1941 cez Dánsky prieliv medzi Islandom a Grónskom do severného Atlantiku. Napriek snahe o utajenie akcie s názvom Rheinübung (cvičenie Rýn) už ju v tej dobe Briti sledovali.
Prvé dejstvo dopadlo pre Nemcov zdanlivým úspechom, keď 24. mája Bismarck potopil krížnik Hood (behom pár okamihov vtedy zomrelo 1415 mužov jeho posádky). Zo strategického hľadiska ale znamenalo prezradenie plavby prehru, bojová loď bola navyše ľahko poškodená, a preto zamierila k opravám do Francúzska. Kráľovské námorníctvo, otrasené stratou pyšného krížnika, bolo ale rozhodnuté Bismarcka za každú cenu zastaviť. A vďaka nasadeniu lietadlových lodí sa mu to nakoniec aj podarilo.
Nemci, podobne ako neskôr v priebehu vojny aj Američania a Japonci, sa tak presvedčili, že éra veľkých hladinových lodí sa blíži ku koncu. Cestu ku skaze Bismarcka totiž otvoril zásah jediným torpédom, zhodeným z trochu zastaralých dvojplošníkov Fairey Swordfish, ktoré na miesto bitky dopravila lietadlová loď. Lietadlá, hoci štartujúce z pozemných základní, sa stali osudnými aj jeho sesterskej lodi Tirpitz. V novembri 1944 ju v nórskom fjorde potopili bombardéry Kráľovského letectva.