Operácia, ktorú uskutočnil 9. júla 1968 tím bratislavského akademika Karola Šišku, bola tiež prvým svojim druhom v bývalom socialistickom bloku. Pacientka s novým orgánom však prežila len niekoľko hodín. Úspěšne skončil až zákrok lekárov z pražského Inštitútu klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM) v roku 1984, ktorý predĺžil život o 13 a pol roka.
Do nemocnice bola Šarlota Horváthová prijatá už v kritickom stave. Mala ťažko postihnuté obličky, pľúca aj pečeň a stála tak pred otázkou, či sa podrobiť operácii, pri ktorej by jej lekári vymenili srdcové chlopne, alebo rovnako riskantnú transplantáciu. Na výmenu srdca sa bratislavskí lekári pripravovali už skôr, dlho sa však nedarilo nájsť vhodného darcu. Niekoľko chorých sa pred premiérovou transplantáciou nového orgánu nedočkalo.
Keď sa naskytla príležitosť na výmenu srdca u päťdesiatročnej Horváthovej, trvalo, než sa chirurgom podarilo primäť k dovoleniu príbuzných asi štyridsaťročného mŕtveho muža, ktorý si pádom na betón beznádejne poškodil mozog. Hoci po štvorhodinovej operácii začalo srdce v tele pacientky pracovať, vydržalo len zhruba päť hodín.
Bratislavskí chirurgovia sa k zákroku odhodlali v rámci ohromnej vlny nadšenia vyvolanej vôbec prvou transplantáciou ľudského srdca, ktorú v decembri 1967 vykonal v juhoafrickom Kapskom Meste profesor Christian Barnard. Jeho pacient Louis Washkansky žil po zákroku 18 dní. Úmrtnosť v počiatkoch transplantácií bola vysoká a len asi sedem percent pacientov prežilo dlhšie ako rok. Prielom nastal až v 80. rokoch s liekmi, ktoré uľahčujú prijatie cudzieho orgánu pacientom.
Vtedajší vedúci operačného tímu v Bratislave neskôr na priekopnícky zákrok spomínal: "Tie operácie boli také povzbudzujúce, že sme nemohli zostať stáť, ak sme mali rovnaké podmienky ako inde. Keď sme videli, že máme pacientku, ktorá by rozhodne zomrela vo veľmi krátkom čase a ktorá sama už nechcela žiť, skúsili sme to..." Aj keď žena prežila len pár hodín, je transplantácia srdca z roku 1968 dnes považovaná za jeden z prelomových rokov tuzemskej lekárskej vedy.
Prvú úspešnú československú transplantáciu srdca (a tiež prvú vo východnej Európe) vykonal až 31. januára 1984 v IKEM tím profesora Pavla Firta pod vedením vtedajšieho šéfa inštitútu Vladimíra Kočandrleho. Operovaný bol štyridsaťštyriročný techník Josef Divina, ktorý dostal srdce muža o deväť rokov mladšieho. V auguste toho istého roku sa pacient vrátil do práce. Divina zomrel v roku 1997 na zlyhanie obličiek, vyvolané dlhodobou farmakologickou záťažou organizmu.
Za zmienku stojí tiež osud pacienta číslo tri - Rudolfa Sekavu, ktorý bol operovaný v októbri 1984. Niekdajší učiteľ z Jihlavy sa stal najdlhšie žijúcim pacientom s transplantovaným srdcom v Česku, v roku 2016 oslávil 80 rokov. "Výročie transplantácie si pripomínam ako druhé narodeniny. Beriem to ako najväčší dar," povedal pred rokmi Sekava. V súčasnosti rok po transplantácii prežíva vyše 80 percent operovaných, približne 55 percent z nich potom žije s novým srdcom dlhšie ako desať rokov.