Leto roku 1921 trávil budúci americký prezident Franklin Delano Roosevelt s manželkou a deťmi na ostrove Campobello v Kanade. Mal rád vodu, často plával, keď ale raz prišiel domov, nebolo mu dobre. Brneli mu končatiny a triasol sa.
Problémy neustupovali, teplota stúpala, privolaný lekár však nezistil nič mimoriadne, konštatoval len prechladnutie. Po dvoch dňoch si už ale Roosevelt necítil nohy a nedokázal vstať. Verdikt lekára bol tentoraz desivý - detská obrna.
Napriek názvu choroby, ktorá evokovala, že ide o chorobu detí, Roosevelt ochorel v 39 rokoch. Nebolo to až také ojedinelé, choroba síce postihovala hlavne deti, ale nevyhýbala sa nikomu. Politik vtedy od pása dole ochrnul a ocitol sa na vozíku.
Vďaka cvičeniu a pobytom v kúpeľoch sa po troch rokoch dokázal pomocou barlí postaviť na nohy, bez asistencie ostatných už sa však nikdy nezaobišiel. Stal sa potom nielen prvým prezidentom USA na vozíku, ale aj prezidentom, ktorý z neho vyhral vojnu.
V roku 1921 Roosevelt nemohol urobiť nič, aby chorobe predišiel, prevencia neexistovala, neurobil ani chybu v životospráve. Lieky na obrnu neboli a nie sú dodnes. S vážnym a vysoko nákazlivým vírusovým infekčným ochorením skoncovala až vakcína. Ľudstvo si na ňu ale muselo počkať ešte štvrť storočia.
Sušené kiahne
Proti iným chorobám sa už ale vtedy začiatkom 20. storočia očkovalo. Jednou z prvých vakcín bola tá proti pravým kiahňam, na území Čiech sa začala používať v roku 1800. Počiatky vakcinácie sú pritom oveľa staršie.
Päť storočí pred naším letopočtom grécky historik Thukydides vypozoroval, že ľudia nakazení morom ho druhýkrát neprekonajú.
Ďalšie zachované zmienky sú z Číny. V 10. storočí tam bojovali proti pravým kiahňam pomocou variolizácie, ako sa nazývala primitívna forma očkovania – hnis z pľuzgierikov kiahní sa aplikoval do podkožia alebo sa pľuzgierik usušil a ľudia ho vdychovali.
Moderná forma očkovania prišla koncom 18. storočia s objavom anglického lekára Edwarda Jenner...
Zostáva vám 85% na dočítanie.