Navonok pôsobia rôzne. Z niektorých trčí na sto honov zahľadenosť do seba, z iných, naopak, sála osobné kúzlo. A ďalších si v spoločnosti pre ich nesmelosť ani nevšimnete.
Všetci však majú spoločné prinajmenšom dve veci: chýba im primeraný postoj k vlastnej sebahodnote a nie sú schopní budovať uspokojivé vzťahy. Inými slovami: trpia samotou. Pričom to druhé možno pokojne chápať ako dôsledok toho prvého.
Nemecký psychoterapeut Heinz-Peter Röhr vo svojej knihe Narcizmus – vnútorný žalár využíva symbol železnej pece. Narcis je v nej uzavretý, čo mu znemožňuje kontakt.
Hoci podľa psychiatrických odhadov trpí narcistickou poruchou osobnosti „len“ okolo jedného percenta ľudí (čo v skutočnosti nie je málo), narcistické rysy vykazuje podstatne vyššie percento.
Čoraz viac sa dokonca objavujú hlasy, že patologický narcizmus sa stáva jednou z dominantných čŕt súčasnej spoločnosti. Za jeden z jeho prejavov sa považuje napríklad viera v konšpiračné teórie. Základná otázka, ktorú si treba položiť, preto prirodzene znie: ako narcistická porucha vzniká?
Korene ležia v detstve
Laici zvyknú narcisov vnímať ako ľudí prehnane zahľadených do seba. A nemýlia sa. Skutočne ide o kľúčový aspekt tejto poruchy. V čom sa však často pletú, je presvedčenie, že narcisov k tomu vedie prehnaná láska k vlastnej osobe. V skutočnosti je to presne naopak. Títo ľudia trpia skrytou zlosťou a nenávisťou: tak voči sebe, ako aj voči druhým.
„Na formovaní narcizmu sa podieľajú tak genetické faktory, ako aj psychologické vplyvy,“ vysvetľuje pre HN magazín psychiatrička a psychoterapeutka Andrea Heretiková Marsalová, spoluatorka nedávno vydanej knihy Narcizmus Zdravý a patologický.
„Medzi tie druhé patrí napríklad nasýtenie citových potrieb v ranom detstve. Dieťa potrebuje zažiť dostatok istoty a lásky zo strany rodičov, po istý čas aj pocit výnimočnosti a nenahraditeľnosti. Potrebuje vhodným spôsobom posilniť vlastné sebavedomie a sebaúctu, potom to nepotrebuje doháňať a preháňať ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.