Rodák z Nitry, aktuálne žijúci v Klčovanoch pri Trnave, porozprával prečo šiel darovať krv prvýkrát a prečo celé roky neprestal.
Kedy a prečo ste sa prvýkrát rozhodli ísť darovať krv?
Pamätám si to úplne presne. Bolo to v roku 1974, keď mal kamarátov otec autonehodu. Vyzvali vtedy ľudí na darovanie krvi, pretože ju pre neho potrebovali, tak sme sa zobrali partia kamarátov, asi 5-6 chlapcov, a išli sme. A tak sa nám to zapáčilo, že sme potom vždy, keď sme mohli, chodili pravidelne darovať spolu, pokiaľ som býval v Nitre. Keď som sa potom presťahoval do Trnavy, už som nemal okolo seba partiu darcov, tak som najprv chodil sám. No vždy sa tam máte s kým stretnúť a rozprávať, tak som si našiel nových.
Od začiatku bolo teda vaším hlavným motívom prirodzene pomôcť človeku.
Áno, aj keď sme si od začiatku uvedomovali, že nevieme, komu pomôžeme, netrápilo nás to. Proste krv dáme a dostane ju ten, kto ju potrebuje. Niekto po operácii, ženy po pôrode, jednoducho vieme, že krvi je málo. Aj krvi, aj darcov.
A aké je to dnes? Ako sa zmenili podmienky darovania krvi počnúc 70. rokmi až dodnes?
Je to veľký rozdiel. Najprv bola pre nás len jedna miestnosť. V tej ste sa museli prezliecť, aj prezuť, dávali nám papuče aj rúško. Potom neskôr to už bolo oddelené, ľahli sme si na posteľ, ruku dali do otvoru – bolo odberové a ležiace oddelenie. Dnes si ľahnete na posteľ a hneď vedľa seba máte prístroj, ktorý vám ťahá krv do konzervy. Doba ide dopredu... ale čo sa týka ostatného, mám pocit, že voľakedy si darcu viac cenili. Nehovorím o financiách, aj keď mohli ste dostať 200 korún, keď ste nechceli byť vedený ako darca – no ja som to vždy robil, aby som niekomu pomohol. A keď som dostal svoj prvý odznak za 5 či 10 odberov, povedal som si, že chcem zlatú plaketu za 40, a neskôr aj tú diamantovú za 80 odberov. A vidíte, v zdraví som sa dožil aj Kňazovického medaily, to je tá najkrajšia, ktorú má málokto. Naozaj málokto.
Čo vás hnalo chodiť darovať krv každé tri-štyri mesiace?
Áno, bolo to pravidelné, chodil som každé 3 mesiace, niekedy každé 4, podľa toho, ako som v sebe cítil to pnutie. Pretože keď darujete pravidelne krv, telo si zvykne na ten kolobeh a niekedy sa stáva, že vám až vyrazí z nosa krv. V takých prípadoch som už vedel, že je to signál, že mám ísť opäť darovať. A po odbere som sa vždy cítil ľahší, ako o 10 rokov mladší.
Takže ide nielen o pocit, že pomáhate, ale má to pre vás aj zdravotný význam?
Jedna vec je istá - keď idete darovať krv, musíte vedieť, že ste zdravý. Na transfúzke vám totiž urobia rozbor krvi, a keď zistia, že máte nejaké problémy, odstavia vás od odberu. Takže človek vie, že je zdravý a ja som zatiaľ nemal žiadne vážne problémy. Pritom žijem normálnym životom, mám dobrú životosprávu, jem zeleninu, ovocie, mám pohyb, to musí byť, to je najlepšie.
Vždy ste si aj naštudovali čo môžte a nemôžete pred odberom krvi?
12 hodín predtým by sa nemalo jesť mastné, ani korenené jedlo. Ani alkohol, ale ja nepijem, a dve hodiny predtým by sa myslím nemalo ani fajčiť. Viem, že sa môže jesť nekysnuté pečivo, rožky, nesladený čaj. A pred odberom by sa tiež malo piť viac tekutín, lebo potom je krv redšia a ide to rýchlejšie. Moja žena mi vždy kúpi diabetické napolitánky, ráno si dám kávu. Nemám tak prázdny žalúdok a káva mi aspoň dvihne tlak.
A čo po odbere – máte nejaké svoje rituály?
Voľakedy sa hneď po odbere chodilo do tamojšej kuchyne, kde ste si mohli vybrať studené, alebo najlepšie teplé jedlo. Dnes dostanete stravný lístok. Ja osobne si dám určite vždy kávu, ktorá mi pomôže psychicky, ale aj mi dvihne tlak, nabudí ma. A samozrejme sa najem, žena mi vždy po príchode domov pripraví niečo teplé.
A myslíte aj na doplnenie minerálov, pijete minerálky po odbere?
No voda je dobrá na kolobeh krvi, pitný režim nepodceňujem, pretože keď nemám v tele tekutinu, som malátny, oťapený. Aj keď robím v záhrade, tak mám pri sebe dve veľké fľaše, ochutenej aj čistej vody. Aj moja žena sa ma snaží zásobovať, pretože keď nemám dosť tekutín, nie som vo svojej koži. (Smiech)
Nalákali ste na darcovstvo aj niekoho z rodiny?
Manželka zo začiatku darovala krv spolu so mnou, ale po dvoch odberoch musela prestať. No teší ma, že môj syn, tiež Michal, ide v mojich šľapajách. Má za sebou 40. odber, čaká akurát na Zlatú medailu. V Bolerázi máme tiež Červený kríž, a tak spolu raz za rok naplníme celý autobus a ideme do Trnavy darovať krv. Potom si pripravíme pohostenie a zabavíme sa. A keď niekto dosiahne nejakú ďalšiu plaketu, spoločne mu zagratulujeme. Je to podľa mňa pekný prístup k darcovstvu a je lepšie, keď to robíme spolu.
Takže to môže byť akési odporúčanie pre ďalších darcov?
Vždy je lepšie ísť v skupine, ja sám som tak začínal. A keď aj nikoho nemáte, medzi darcami si vždy niekoho nájdete. Mne niekedy aj syn zavolá: ‚Otec, poď so mnou, ak už máš termín.‘ A keď si tam spolu ľahneme, tak je to: ‚Pozrite, Machúčovci sú tu.‘
A aký máte odkaz pre mladých alebo pre tých, ktorí sa napríklad boja?
Mladým, aj tým, čo majú strach, môžem povedať len to, že sa nemusia báť. Čo sa týka evidencie a tej vstupnej kontroly, je to treba, ale prejde to rýchlo. A ak niekto neznesie, že mu pichajú do žily alebo pohľad na krv, na to mám jednoduchý recept - otočím hlavu nabok a nepozerám sa na to. Pretože to môže spôsobiť aj nepríjemnosti, ak je niekto v strese, krv sa môže seknúť - cieva sa zmrští a nepôjde to... Najlepší je tam ísť s tým, že niekomu pomôžem a tú chvíľu proste vydržať. Pretože aj keď je dnes doba pokročilá, máme rôzne prístroje a rôzne lieky, ešte sa nevymyslelo niečo, čo by nahradilo krv. Nedá sa totiž ničím nahradiť.