Majitelia vysledovali, že ich mačky mali problémy so spánkom, menej žrali a menej sa chceli hrať. Naopak viac vyhľadávali pozornosť ľudí a ďalších zvieracích maznáčikov, alebo sa naopak držali bokom osamote a vyzeralo to, že hľadajú uhynutých zvieracích spoločníkov. Autori štúdie tak spochybnili presvedčenie, že mačky sú nespoločenské, a došli k záveru, že zážitok straty je možno univerzálny.
Smútenie je vo zvieracej ríši rozšíreným javom. Vie sa to o slonoch, delfínoch a šimpanzoch. Talianski vedci nedávno uviedli, že sa to týka aj psov, u ktorých sa prejavovali zmeny správania v situácii, keď uhynul iný pes v domácnosti.
Výskumníci z Oaklandskej univerzity podotýkajú, že u mačiek nebolo také zrejmé, že by ich správanie svedčilo o tom, že smútia. Na ich výskume sa podieľali majitelia viac ako 450 mačiek, ktorí mali doma ešte inú mačku alebo psa a tento maznáčik v poslednom čase uhynul. V dvoch tretinách išlo o mačky, zvyšok boli psy. Majitelia odpovedali na otázky ohľadom správania „pozostalej“ mačky.
Ukázalo sa, že smrť zvieracieho „druha" na mačky dopadla tým viac, čím dlhšie spolu tieto zvieratá žili. Čím viac času tieto zvieratá trávili pri každodenných činnostiach, tým skôr sa u pozostalých mačiek prejavovalo správanie pripomínajúce zármutok a strach. Pokiaľ spolu maznáčikovia mali dobré vzťahy, bolo bežnejšie, že mačky toho menej zjedli, menej spali a nemali chuť sa hrať.
„Na rozdiel od psov si o mačkách myslíme, že sú nespoločenské a odťažité,“ povedala psychologička Jennifer Vonková z Oaklandskej univerzity. Pripomína však, že vo voľnej prírode majú tieto šelmy tendenciu sa združovať a vytvárať hierarchie.
Zatiaľ čo výsledky štúdie vedcov z Oaklandskej univerzity podporujú hypotézu o tom, že mačky smútia, druhou možnosťou je, že majitelia si projektujú do pozostalých mačiek vlastný zármutok. Podľa nej páni, ktorí prežívali hlbší zármutok, si všímali viac zmien v správaní pozostalých mačiek.