Každý, kto niekedy napísal poviedku, knihu, scenár či aspoň článok či (neokopírovanú) seminárku to pozná. Za počítačom sa kopia obaly z keksíkov, čokolád či orieškov. Dlhodobejší tvorivý proces žiada od mozgu, aby pracoval na plné obrátky a zapájal rôzne časti zahŕňajúce pamäť, kreativitu či predstavivosť.
A mozog žiada od tela, aby mu dodal energiu. Ideálne hneď a rýchlo dostupnú. Nuž a čo môže byť rýchlejšie a lákavejšie ako nejaká lahôdka, ktorú stačí iba vybrať zo šuchotajúceho obalu. Nedeje sa pritom nič nezvyčajné, len sa uplatňujú evolučne odskúšané a vycibrené vzorce.
A tie hovoria, že sladkú chuť majú obvykle vysokoenergetické potraviny. No kým taký Dante mohol pri zostavovaní Božskej komédie načierať maximálne do pohára s medom či zobkať hrozno, človek moderný má repertoár „zhrešení“ o poznanie širší. Nemožno sa preto čudovať, že homo modernicus je neraz pomaly širší ako vyšší.
Nasledujúce riadky však nemajú byť moralizovaním ani káraním či dokonca hanením sladkého. Pretože v dôsledku nemiery sa pred niekoľkými rokmi spustil hon na čarodejnicu v podobe kryštálikov cukru. Podobne ako v stredoveku sa však skutočná vina či nevina nepreukáže ponorením do vody. Ale len poctivým pohľadom na všetky aspekty problému.
Energia verzus cukor
Pretože hneď na úvod treba ústami Adely Penesovej, obezitologičky z Biomedicínskeho centra SAV pripomenúť, že: „Bez cukru sa nedá žiť. Veď cukor, teda glukóza, nám koluje v krvi.“ Pre väčšinu buniek nášho organizmu je hlavným a najrýchlejším zdrojom energie.
A pre niektoré orgány, ako spomínaný mozog alebo červené krvinky, je to dokonca jediný zdroj. Za 24 hodín spotrebuje naše telo približne 150 gramov glukózy. Jej zdroje sú rôzne. Za bežných okolností ju získavame najmä štiepením polysacharidov, teda z ryže, chleba, zo zeleniny či z cestovín.
Alebo z oligosacharidov, kam okrem iného patrí sacharóza (teda klasický stolový cukor) alebo laktóza (čiže mliečny cukor). Telo glukózu čerpá aj z vlastných zásob,
Zostáva vám 80% na dočítanie.