Naši predchodcovia z doby kamennej boli zapálenými mäsožravcami a superpredátormi, ukázala unikátna štúdia. Vychádzala z výskumu ľudskej genetiky, morfológia, metabolizmu a fyziológie.
Jej vedúci autor Miki Ben-Dor pritom hneď skraja vysvetľuje, prečo sa do práce jeho tím pustil. Všetky doterajšie vhľady do jedálnička ľudí z doby kamennej, všetky pokusy o rekonštrukciu ich životosprávy totiž vychádzali zo zvykov spoločností lovcov a zberačov dvadsiateho storočia. A také porovnávania podľa jeho mienky postrádajú zmysel.
"Komunity lovcov a zberačov pred dvoma miliónmi rokov mohli loviť a konzumovať slony a ďalšie veľké zvieratá, zatiaľ čo dnešní lovci a zberači nemajú k takej štedrej ponuke prístup. Zmenil sa celý ekosystém, podmienky nemožno porovnávať," vysvetľuje. Preto sa jeho tím pokúsil do doby kamennej nahliadnuť inak. Skrze pamäť ľudského tela.
"Stravovacie návyky ľudí doby kamennej sme sa snažili rekonštruovať skrze náš metabolizmus, genetiku, fyzickú stavbu. Ľudské správanie sa mení rýchlo, ale evolúcia je pomalá. Telo si pamätá," cituje Ben-Dora server Science Daily.
A jeho práca nemá obdobu. Aby priniesla odpoveď na otázku, či boli naši predchodcovia z doby kamennej špecializovaní mäsožravci, alebo všežravci, zhrnula dvadsaťpäť dôkazných línií zo zhruba štyroch stoviek štúdií.
Mäso, veľa mäsa. Tučné, staré, pokazené
A ponúka celkom iný náhľad na ľudstvo ako presvedčenie, že v evolučnej hre ľudia zvíťazili vďaka svojej chytrosti a flexibilite, vďaka tomu, že boli adaptabilnými všežravce. Podľa autorov štúdie to bolo celkom inak.
Naši predkovia boli hypermasožravci, ktorí svojou stravu diverzifikovali až na samom konci svojho evolučného príbehu. A to len preto, že ich k tomu donútil fakt, že hlavný zdroj svojej potravy vyhubili, uvádza izraelský denník Haaretz.
Aké majú pre alternatívnu verziu ľudskej histórie telavivskí archeológovia Ben-Dor a Ran Barkai a portugalský odborník na zdravotné výskum Raphael Sirtoli dôkazy?
Jedným je napríklad ľudský žalúdok, jeho kyslé prostredie. Je kyslejšie než u všežravcov, dokonca aj u iných predátorov. Produkcia a udržiavanie silnej kyslosti však vyžaduje veľké množstvo energie, telo pre ňu teda musí mať dôvod.
"Silná acidita poskytuje ochranu pred škodlivými baktériami v mäse," naznačuje Ben-Dor na serveri Eurekalert.
A dodáva, že pravekí ľudia sa podľa hypotézy ich štúdie zameriavali na lov veľkých zvierat, ako boli pratury alebo mamuty.
Takáto korisť im poskytovala mäso na niekoľko dlhých dní. Lenže staré, kaziace sa mäso obsahovalo množstvo baktérií, práve preto sa ich žalúdok vybavil tak kyslým prostredím.
Ďalšia indícia je štruktúra tukových buniek v našich telách. Všežravce zbierajú tuk v relatívne malom množstve veľkých buniek. Lenže u ľudí je to naopak, ukladáme ho vo väčšom množstve menších buniek. Ako predátori.
A potom je tu ľudský genóm, napomáha jedálničku bohatému na tuky, zatiaľ čo napríklad u šimpanzov vychádza naopak v ústrety cukrom.
A schopnosti absorbovať energiu z tukov a proteínov viac ako energiu z plodín vychádza v ústrety i veľkosť našich vnútorných orgánov.
Na konzumáciu mäsa s vysokým obsahom tukov, pravdepodobne z veľkých zvierat, podľa denníka Times of Israel, potom poukazujú aj archeologické výskumy kostí prehistorických ľudí.
Superlovci veľkých zvierat
Príbeh, ktorý štúdia vydaná v magazíne American Association of Physical Anthropologists vysvetľuje, znie potom zhruba takto.
Už naši veľmi vzdialení predkovia, australopitekovia a Homo habilis, sa začali odkláňať od typickej bylinožravej stravy primátov.
Keď sa však v Afrike zrodil človek vzpriamený, vzal svet a prírodu útokom. Dostal sa do čela potravinového reťazca a stal sa hypermasožravcem, teda živočíchom, ktorého jedálniček je z viac ako sedemdesiatich percent tvorený mäsom zvierat.
Svedčí o tom aj vývoj zubov. Australopitekovia, žili zhruba pred štyrmi až dvoma miliónmi rokov, sa pýšili veľkými a silnými čeľusťami a mohutnými stoličkami, nevyhnutnými pre žuvanie veľkého množstva rastlinného materiálu.
Čeľuste a zuby nášho predka Homo erectus sa zmenšili. Podľa Ben-Dora kvôli tomu, že prešiel k mäkšej, mäsitej strave.
"Ponúkame obrázok, ktorý je bezprecedentný vo svojej šírke a inkluzivite. Úplne jasne ukazuje, že ľudia boli pôvodne poprednými predátormi," tvrdí Ben-Dor. A dodáva, že lovili predovšetkým veľké zvieratá.
Po prvé to dáva zmysel, popisuje Haaretz. Jediný slon poskytne potravu na týždne, nachytať rovnaké množstvo zajacov alebo vtákov je náročnejšie.
A zhodou náhod nemusí byť ani putovanie Homo erectus z Afriky do Eurázie. Podľa niektorých výskumov mohli naši predkovia nasledovať práve migráciu veľkých zvierat. Putovali za korisťou.
"Lov veľkých zvierat nie je koníček na popoludnie," zdôrazňuje pritom Ben-Dor, "vyžaduje obrovský diel znalostí, levy a hyeny tie zručnosti nadobúdajú po dlhých rokoch učenia sa. Ostatky veľkých zvierat nájdené na nespočetných archeologických miest sú výsledkom vysokej odbornosti ľudí ako lovcov."
Nielen klimatická zmena, ale aj lov
A autori štúdie dopĺňajú, že na tom, že lov bol hlavným dôvodom vyhynutia megafauny, sa zhodnú mnohí odborníci. A Ben-Dor to podkladá ďalšou hypotézou opretou o biológiu ľudského tela.
Pokiaľ ide o čerpanie energie, z proteínov dokážeme pokryť iba tridsaťpäť až päťdesiat percent. Čokoľvek nad túto hladinu pre naše telo funguje ako jed. To znamená, že zvyšok musíme čerpať z tukov a sacharidov.
Podľa Ben-Dora preto naši predkovia, v honbe za tukom ako zdrojom energie, nepreferovali iba veľké zvieratá, ale veľké zvieratá v dospelom veku, kedy majú tuku najviac, na rozdiel od ešte len dospievajúcich alebo naopak starých.
A pretože si vyberali kusy, ktoré boli vo veku najlepšie prispôsobenom pre reprodukciu, šancu megafauna na prežitie zmenšili.
Ben-Dor nespochybňuje, že vo vymieraní veľkých zvierat hrala zásadnú úlohu klimatická zmena. Lenže tá napríklad veľkosť druhov tvoriacich megafauna ovplyvňovala už od doby pred štyrmi miliónmi rokov.
"Klimatické zmeny vytvárajú tlak, ale ten predtým nespôsobil také masové miznutie druhov, pravdepodobne to teda bolo vyvolané kombináciou klimatickej zmeny a nadmerného lovu," usudzuje Ben-Dor.
Ostatne, vymieranie megafauny, ktoré začalo zhruba pred 132-tisíckami rokov, spájajú s rozložením ľudstva po planéte i niektoré predchádzajúce štúdie.
Mozog na pochode
Ben-Dorova práca poukazuje aj na vývoj mozgu. Aj do neho sa lov veľkých zvierat premietol. Boli veľké, nebezpečné, dokázali lovcov rozšliapať, boli teda potrebné zručností, stratégie, ľsti.
Bolo treba myslieť, preto evolúcia uprednostňovala veľké mozgy, ktoré spotrebovali veľké množstvo energie, takže sa dožadovali prísunu tuku. A veľké zvieratá im ho dopriali.
Kolobeh fungoval, než začali veľké zvieratá miznúť. Lenže potom sa veľký, výkonný mozog hodil ešte viac, ako vysvetľuje Ben-Dor na serveri SyFy.com.
Menšie zvieratá, s ktorými sa lovci museli uspokojiť, boli rýchlejšie, pozornejšie, opatrnejšie. A naši predkovia ich potrebovali viac.
"Ľudia čelili intenzívnemu tlaku prirodzeného výberu, aby si efektívne a nepretržite presunú dostatok energie, špeciálne pre spoľahlivé dodávky energie mozgu," uvádza Ben-Dor a Barkai. A Homo sapiens uspel. Na rozdiel od neandertálcov.
Nakoniec, pred nejakými 12- tisíc rokmi, sa však začali naši predkovia usadzovať a venovať poľnohospodárstvu. A neolitická revolúcia im prirodzene zamávala s jedálničkom.
Paleo nie je Paleo
Autori práce nezastierajú, že archeologické doklady potvrdzujú, že ľudia doby kamennej konzumovali aj rastliny.
Dodávajú však, že to bolo až na samom sklonku paleolitu, ktorý začal pred 3,3 milióna rokov a skončil pred dvanástimi tisíc rokmi. Preto je, škodoradostne upozorňuje list Haaretz, súčasná Paleo diéta pomenovaná dosť nepresne.
Ak sa totiž štúdia nepletie, dostala sa zelenina, ovocie, oriešky a semená do ľudského jedálnička vlastne až na samom konci paleolitu.
Práca však môže mať oveľa vážnejšie dôsledky, než aby len spochybnila správnosť názvu módneho jedálnička.
Môže totiž vysvetľovať, prečo má toľko ľudí intolerancii na mlieko alebo lepok, ktoré sa do našej potravy dostali z evolučného hľadiska len nedávno.
A nielen to. "Ako odhalil Darwin, adaptácia živočíšneho druhu na zháňanie a trávenie svojej potravy je hlavným zdrojom evolučných zmien. Takže tvrdenie, že naši predkovia boli počas svojho rozvoja špičkovými, vrcholnými predátormi, môže poskytovať širokú základňu pre zásadné vhľady do biologickej i kultúrnej evolúcie ľudí," zdôrazňuje Barkai.