"Určite sa to nedá povedať takto všeobecne. Rolu hrá aj genetika či momentálny zdravotný stav človeka," hovorí virológ pre iDNES.cz.
Viac ako 3 300 nakazených zdravotníkov a najmenej osem mŕtvych lekárov vrátane dvoch vo veku 29 a 34 rokov.
Aj veľmi mladí čínski lekári zrejme na jar umierali práve preto, že boli dlhodobo vystavení vysokej koncentrácii koronavírusu.
Sú len nepriame dôkazy
A existujú aj ďalšie príklady, ktoré podporujú tvrdenie, že čím vyššiu dávku vírusu telo prijme, tým závažnejší priebeh choroby hrozí, a to aj ľuďom doteraz úplne zdravým.
Aj pre iné vírusy platí, že počiatočná vysoká dávka rovná sa rýchlejšie šírenie infekcie v tele a málo času pre odpoveď imunitného systému.
"Ten potom musí reagovať o to intenzívnejšie, čo je problém," upozorňuje výskumník z oblasti virológie Pavel Plevka.
Žiadny výskum, ktorý by platnosť tvrdenia dokazoval, však ešte nie je a v budúcnosti zrejme ani nebude. Keď sa totiž človek vírusom infikuje, nie je spätne možné zmerať, akou dávkou sa infikoval, takže zostávajú len nepriame dôkazy.
"Experimentálne infikovať ľudí koronavírusom, ktorý môže vyvolať život ohrozujúce ochorenie, nebude možné. Absolútne si nedokážem predstaviť, že by niektorá etická komisia také testovanie schválila," podotýka Plevka.
Najlepším riešením je v takýchto prípadoch testovania na zvieratách. Tím amerických a japonských vedcov už na jar nakazil vírusom SARS-CoV-2 škrečky zlaté a zvieratá postihnuté menším množstvom vírusu skutočne nemali taký ťažký priebeh choroby ako tie nakazené veľkým množstvom.
Za účelom testovania a rýchleho nájdenia lieku či vakcíny vedci škrečky využívali už v roku 2005, kedy sa ázijské štáty stretávali s vírusom SARS. A aj teraz ich z rovnakého dôvodu využívajú v desiatkach štúdií bádatelia po celom svete.
K nakazeniu sú nutné tisíce či milióny častíc
Aby sa človek nakazil pri obyčajnom prechode ulicou, aj keď napríklad minie nakazeného človeka, je veľmi nepravdepodobné. Aj hygienici usudzujú, že je potrebné, aby takzvaný rizikový kontakt trval prinajmenšom 15 minút.
"Vírusy nefungujú na individuálnej báze, jedna častica vírusu človeka neinfikuje, sú to vždy tisíce či milióny častíc. A aby choroba mala zrýchlený a zlý priebeh, dávka musí byť naozaj veľká, čo zvyčajne znamená stráviť niekoľko hodín v miestnosti s chorým, ktorý navyše napríklad ešte dýcha veľmi zhlboka, napríklad cvičí, alebo spieva," hovorí Plevka.
Ani človek, ktorý dostane do tela vysokú dávku vírusu, však nemusí nutne skončiť na JIS-ke pripojený k pľúcnemu ventilátoru.
"Je to vždy o pravdepodobnostiach a rozhodujú aj ďalšie faktory ako napríklad genetické predispozície či momentálny zdravotný stav človeka," vysvetľuje virológ.
Vyvracia tiež tvrdenie, že by si telo opakovaným stretnutím s malým množstvom vírusu budovalo imunitu a bolo následne lepšie vybavené pre prípadné stretnutie s väčším množstvom.
"Príde mi to prakticky neuskutočniteľné. Ak by sa človek opakovane stretával s vírusom, bez toho aby mu spôsobil infekciu, mohol by si teoreticky imunitu vytvoriť, avšak spoliehať sa na to, že do seba dostanem len takú dávku vírusu, aby vyvolala imunitu, ale nie infekciu, to sa plánovať bohužiaľ nedá," zdôrazňuje.
Ako upozorňuje, hranica medzi množstvom vírusu, ktoré vyvolá imunitu, ale nie infekciu, je veľmi tenká a "bezpečná dávka" v podstate neexistuje.
"Povedal by som skôr, že dávka ktorá vyvolá infekciu, môže byť aj nižšia ako tá, ktorá by bez infekcie vyvolala imunitu," uvažuje Plevka.
Vírus hrá lotériu
Vírus sa do človeka dostáva v kvapôčkach a každá kvapôčka obsahuje veľa kópií vírusu. "Vírus potom hrá lotériu. To, že sa dostane do dýchacích ciest, ešte neznamená, že vás úplne nainfikuje. Musí sa dostať až na povrch nejaké bunky a nie každá vírusová častica je infekčná," objasňuje bádateľ.
Pre koronavírus podľa jeho slov existuje rovnako ako u iný vírusov nejaký počet častíc potrebných na to, aby dokázali infikovať jednu bunku, napríklad tisíc.
Pokiaľ má dané množstvo častíc "šťastie" a nejakú bunku infikuje, pravdepodobne sa potom už infekcia rozšíri do okolitých buniek a rozvinie sa ďalej v ochorenia.
Dopĺňa tiež, že v prípade laboratórnych experimentov s vírusmi podávajú výskumníci spravidla naozaj veľké množstvo vírusu, aby bola nákaza a tým aj úspech pokusu zaručený.
"Keď sa u iných vírusov robia experimentálne infekcie, používajú sa desiatky miliárd kópií vírusu, aby mali vedci istotu, že niekoho alebo nejaké zviera nainfikujú," uzatvára.