Štúdia vydaná v magazíne Journal of Neuroscience stojí na pokusoch s makakmi, jej závery sú však podľa jedného z autorov Stuarta Bakera z univerzity v Newcastli veľmi dobre aplikovateľné aj pre ľudské bytosti, ako pripomenul pre server Inverse. To preto, že mozgové systémy makakov a ľudí sú, ak ide o pohyb, podobné, uviedol portál Xman.cz.
A navyše Baker poznamenáva, že zistenia rozhodne nie sú zaujímavé len pre amatérskych a profesionálnych športovcov. To, čo nám o zákonitostiach sily prezrádzajú, môže byť užitočné napríklad pre rekonvalescenciu pacientov. „Ak rozumieme nervovým mechanizmom sily, môžeme začať uvažovať, ako pomáhať ľuďom, ktorí trpia jej stratou, napríklad následkom mŕtvice,“ usudzuje Baker.
Najprv mozog a miecha, až potom svaly
Jeho kolegyňa Isabel Gloverová pritom vysvetľuje, že prvé zlepšenie sily, ktoré nám cvičenie dáva, nie je postavené na silnejších svaloch. Vďačíme za ne posilneniu nervového systému, vďaka ktorému dokážeme lepšie využiť potenciál existujúcich svalov. Tie začnú silnieť až po niekoľkých ďalších týždňoch tréningov.
„Sila nespočíva len vo svalovej hmote,“ cituje Gloverova server TechTimes. „Keď začnete dvíhať závažia, silniete preto, že sa zvyšuje nervový prísun do svalov. Až o niekoľko týždňov nato sa začnú zväčšovať samotné svaly.“
„Benefity cvičenia v podobe zosilnenia vidia ľudia celkom vzápätí. Dochádza k nim však preto, že zmeny nervového systému umožňujú efektívnejšiu aktiváciu existujúcich svalov,“ dopĺňa Baker. „Zmeny vo svalovej hmote však vidieť nie sú. Tie si vyžadujú dlhší čas a zdá sa, že nasledujú zmeny v mozgu a mieche.“
Kúzlo silového tréningu
K zisteniam viedol pokus, ktorý nebol rozhodne jednoduchý a ktorý, je potrebné dodať, vzbudzuje protesty ochrancov zvierat kvôli etickým úvahám. Vedci na neho použili dve samičky makakov, ktorých úlohou bolo v stiesnenej klietke a pod dohľadom elektród, s odstránenými časťami lebiek a s pomocou elektrickej stimulácie mozgov, zdvíhať závažia.
Gloverová pritom pripúšťa, že "udržiavať ich motivované" bolo občas výzvou. Vedci totiž potrebovali, aby sa opičky, ktoré vážia okolo šesť až šesť a pol kilogramov, vo svojom väzení prepracovali až na päťdesiat opakovaných zdvihnutí šiestich a pol kilogramov. To je porovnateľný výkon, ako je v ľudskom podaní päťdesiat klikov na jednej ruke, hodnotí Gloverová.
Vedci pritom sledovali zmeny v mozgoch aj svaloch opičiek. Zaujímal ich kortikospinálny trakt, ktorý vedie informácie spojené s pohybom z mozočku do miechy, čo pomáha ľuďom aj zvieratám pohybovať údmi a trupom, napríklad pri chôdzi. Predmetom skúmania však bol aj retikulospinálny trakt, vývojovo staršia cesta, ktorá je považovaná za menej dominantnú a ktorá ovplyvňuje svalový tonus a držanie tela.
Tím experimentátorov pritom zistil, že zatiaľ čo sa počas opičieho tréningu nijako nemenila kondícia kortikospinálneho traktu, retikulospinálny trakt preukázal výrazné transformácie. „Evolučne staršia cesta sa zdá byť riadiacou silou sily,“ zhŕňa Gloverova. Po troch mesiacoch trénovania osvedčil retikulospinálny trakt vyššie reakcie v častiach miechy napojených na trénovanú ruku opice.
Práve to umožňuje silnejšiu aktiváciu svalov a práve to je veľmi skorým efektom posilňovania. K rastu svalov dochádza až neskôr. Baker pritom poznamenáva, že retikulospinálny trakt hrá veľkú úlohu aj pri rehabilitácii po mŕtvici. To, čo pomáha mladému vzpieračovi, by tak mohli využiť i pacienti. Aj v boji s následkami mŕtvice by mohlo pomáhať zdvíhanie činiek alebo cvičenie s váhou vlastného tela.
Po tréningu opice zabiť
Od pôsobivej štúdie však nemožno oddeliť spor o jej etickú stránku. Experimentu etické ohľady upiera napríklad organizácia PETA. Popisuje, že fyzická námaha aj väznenie v malých klietkach, kde mali priviazané hlavy, aby nimi nemohli hýbať, bolo pre malé makaky neprirodzené.
Upozorňuje, že kvôli implementácii šiestich elektród do mozgov im vedci odrezali časti lebiek. Vypočítava, koľkými ďalšími elektródami vedci prešpikovali svaly svojich pokusných objektov.
Pripomína, že vedci s pomocou elektriny manipulovali s mozgami opíc, vysielali signály, ktoré mali stimulovať pocity podobné potešeniu alebo rozkoši. To aby ich motivovali k namáhavej a neprirodzenej činnosti. A dodáva, že potom, čo opičky vedcom poslúžili, ich experimentátori nechali zabiť kvôli pitve.