Výsledky medzinárodných prieskumov ukazujú, že počas koronavírusovej krízy priberáme na váhe. Priberie polovica opýtaných mužov a tretina žien. Tí, ktorí boli v marci a apríli odhodlaní chudnúť, schudli menej, než keby sa snažili zbaviť nadbytočných kilogramov v tom istom období minulého roka.
Dôvody sú zrejmé. Ako ukázali iné prieskumy, konzumovali ľudia na konci marca o 266 percent viac sladkostí, než koľko ich zjedli koncom februára. Spotreba pečiva stúpla v rovnakom období o polovicu a podobne vzrástol aj predaj alkoholu. Koronakríza navyše citeľne obmedzila pohyb obyvateľov a zredukovala ich športové aktivity. Niekto však ani v tejto situácii nepribral ani deko, aj keď sa v konzumácii sladkostí a tučných jedál nekrotil a rovnako ako ostatní obmedzil športovanie.
Zaostrené na chudých
Tajomstvo ľudí výnimočne odolných voči priberaniu teraz odhalili vedci z početného medzinárodného tímu vedeného Josefom Penningerom z Ústavu molekulárnej biotechnológie Rakúskej akadémie vied vo Viedni. Výsledky ich pátrania po "géne chudosti" zverejnil popredný vedecký časopis The Cell.
„Všetci tento typ ľudí poznáme. Tvoria asi jedno percento populácie. Môžu jesť čokoľvek, a napriek tomu majú metabolizmus v poriadku. Veľa jedia, rozhodne pritom v jednom kuse nerobia drepy a napriek tomu nepriberajú,“ hovorí Josef Penninger. „Všetci skúmajú obezitu a gény, ktoré ku vzniku obezity prispievajú. My sme si povedali: Skúsme obrátený prístup a začnime s úplne novým výskumom. Budeme študovať chudosť.“
Pátranie po génoch, ktoré chránia pred priberaním, začalo na univerzite v estónskom Tarte. Tamojšia Estónska biobanka disponuje rozsiahlym súborom spoľahlivých dát o dedičnej informácii a zdravotnom stave desiatok tisíc dobrovoľníkov. Penninger a spol. v nej pátrali po variantoch génov, ktoré sa často vyskytujú u chudých ľudí s veľmi nízkym indexom telesnej hmoty.
Vďaka dôkladným lekárskym záznamom sa pri pátraní po "géne chudosti" vyhli tým, ktorí stratili na váhe kvôli závažnému ochoreniu alebo trpí mentálnou anorexiou. Sústredili sa len na "prútikom od prírody".
Úloha nádorového génu
Z výsledkov štúdie vyplynulo, že odolnosť k priberaniu podlieha rade dedičných faktorov. Nezvyčajne razantný efekt však vedci zistili u variantov génu ALK. Jeden z nich sa vyskytoval nápadne často u zdravých ľudí s veľmi nízkym indexom telesnej hmoty. Druhý prevládal v dedičnej informácii ľudí s normálnou telesnou hmotnosťou. Pohľad do ďalších genetických databáz potvrdil, že oba varianty génu ALK nie sú estónskou zvláštnosťou. Vyskytujú sa bežne v dedičnej informácii Európanov a Ázijčanov. Vzácnejšie ich dedia Afričania.
Gén ALK je dobre známy onkológom, pretože sa podieľa na vzniku zhubných nádorov. Genetici ho prvýkrát popísali už v roku 1994 v súvislosti s rakovinou lymfatických uzlín. Neskôr bol odhalený jeho podiel na vzniku niektorých typov nádorov pľúc. V dedičnej informácii pacientov splynie gén ALK s inými génmi. Podľa inštrukcií "kríženca" dvoch rôznych génov potom nádorové bunky produkujú abnormálne "hybridnú" bielkovinu, ktorá ich postrkává k zhubnému bujneniu.
Tím Jozefa Penninger skúmal varianty neskresleného génu ALK, ktorý v ľudskom organizme riadi rad procesov. Jeho úlohy pri riadení spotreby energie sa vedci rozhodli overiť na laboratórnych zvieratách. Keď vyblokovali gén vínnym muškám a laboratórnym myšiam, prejavili sa u oboch zvieracích druhov rovnaké následky. Živočíchy boli výrazne chudšie, aj keď jedli stále rovnako a nezvýšili výdaj energie intenzívnejším pohybom.
Strata génu ALK obrnila živočíchy voči obezite. Vínne mušky nehromadili v tele tuk, ani keď ich vedci kŕmili hustým cukrovým roztokom. Podobne chránila blokáda génu ALK myši pred následkami diéty s vysokým obsahom cukrov a tukov. Bez génu ALK nepriberali ani myši, ktoré mali v dôsledku inej zmeny dedičnej informácie vrodený sklon k extrémnej obezite.
Pomôžu k chudnutiu lieky proti rakovine?
Detailné merania preukázali, že myši zbavené génu ALK spália v tele oveľa viac energie. Napriek energeticky výdatnej strave nepriberú, a dokonca odolávajú nástupu cukrovky druhého typu, ktorá často trápi obéznych pacientov. Kľúčom k týmto efektom je zrejme pôsobenie génu ALK v časti mozgu označovanej ako hypotalamus. Odtiaľ organizmus riadi svoj metabolizmus prostredníctvom hormónov a nervových impulzov.
Ak genetici vyblokovali myšiam gén ALK len v časti hypotalamu zodpovedné za reguláciu príjmu a výdaja energie, dosiahli rovnaký efekt, ako keď tento gén vyradili z činnosti vo všetkých bunkách tela. Z hypotalamu, ktorému chýba gén ALK, putovali do celého tela naliehavé povely k urýchlenému odbúravaniu tukového tkaniva.
„Náš výskum dedičných základov chudosti bude pokračovať. Zaujíma nás, akým spôsobom neuróny hypotalamu kontrolujú prostredníctvom génu ALK telesnú hmotnosť,“ plánuje Josef Penninger.
Penninger a jeho spolupracovníci zatiaľ netuší, či "chudý" variant génu ALK pracuje v hypotalame štíhlych ľudí na znížený výkon, alebo či zabezpečuje zvýšené spaľovanie tukov v tele nejakým iným spôsobom. K odpovedi na túto otázku by bolo nutné získať veľké množstvo vzoriek tkaniva z príslušných centier hypotalamu od chudých ľudí a ich náprotivkov s normálnou telesnou hmotnosťou. To je ale ťažko realizovateľná úloha.
Vedci preto chcú využiť fakt, že pre onkologických pacientov už sú k dispozícii lieky schopné blokovať akcie génu ALK v zhubných nádoroch. Skúsia týmito liekmi naštartovať zvýšené odbúravanie tukov u obéznych myší a dúfajú, že ich to nakoniec dovedie k celkom novým metódam liečby ľudskej obezity.